Zaujali ma tri správy, potvrdzujúce, že s nápravou chýb nedávnej minulosti to nebude také vážne, ako si naivný našinec mohol v júni 2010 myslieť. (Nedávne blahorečenie Interblue medzi tie správy nepočítam.)
Ministerstvo životného prostredia sa začiatkom jari dalo počuť, že pripravuje úplne nový zákon o ochrane prírody a krajiny. Nezainteresovaný si môže povedať: hľa, predsa nejaká zmena!
Aj keď si nemyslím, že platný zákon je ideálny, rovnako si nemyslím, že pri „súčasnej konštelácii hviezd“ bude definitívna podoba akéhokoľvek nového zákona na túto tému lepšia ako tá, ktorú pripravilo ministerstvo životného prostredia, schválila vláda a odobril parlament v čase, keď sme bojovali o členstvo v Európskej únii a každý dobrý bod sa počítal.
Z ministerstva odvtedy odišlo (či bolo odídených) toľko schopných ľudí, že jeho súčasný potenciál pripraviť a prelobovať lepší návrh zákona ako pred desiatimi rokmi, je dosť veľká ilúzia.
O akej kvantite je tu reč?
Vzápätí som sa preto obrátil na pána ministra Nagya s pár otázkami, ktoré sa mi zdali logické. Napríklad, prečo vlastne potrebujeme nový zákon, keď parciálne zlepšenia, napríklad eliminácia režimu výnimiek, prenos kompetencií pri spravovaní národných parkov pod rezort životného prostredia, sa dajú urobiť aj prostredníctvom parciálnych novelizácií a na zakotvenie záväzkov vyplývajúcich z Európskeho dohovoru o krajine, máme pripravený návrh osobitného zákona? Z odpovede som pochopil, že hlavný dôvod je ten, že im to takto prikázala vláda a odpoveď na to, ako to majú robiť, nemajú a budú sa na to pýtať odborníkov a verejnosti.
Neviem, či tú odpoveď medzičasom našli, ale zrejme z marketingového prostredia ministerstva vzišiel nedávno slogan, že má ísť o „viac kvality a menej kvantity“. Keď si uvedomíme, že ako-tak chránené sú len územia v 4. a 5. stupni ochrany, čiže ani nie dve percentá Slovenska, nie je mi jasné, o akej redukcii kvantity je tu reč.
A na to, aby sme zvýšili kvalitu ochrany prírody, treba urobiť organizačné, personálne, kompetenčné i legislatívne zmeny, ktoré si však nevyžadujú revolučne nový zákon o ochrane prírody, ale skôr revolúciu v našich hlavách, prístupoch a srdciach, ak máme parafrázovať Ericha Fromma.
