Sme stále v kríze, už sme si na ňu možno aj zvykli, ale je to len jazda so zatiahnutou brzdou, a motoru sa to nepáči. Vyjsť z krízy je asi ozaj ťažké, z krízy hospodárskej, politickej aj mravnej. Čosi by sa malo zmeniť.
Zmeniť svet sa už pokúšali mnohí, niektorí dobrým príkladom, iní násilím. Keď o niečom premýšľam, zvyčajne siahnem po niektorej knihe, kde by som sa mohol poučiť. Siahol som teda po Ovídiových Premenách (druhé vydanie, preklad Viliam Turčány).
Publius Ovidius Naso, rímsky básnik, sa narodil pred Kristom, a zomrel, keď Kristus ešte žil. V Premenách píše o príbehoch ľudí, polobohov a bohov, v ktorých životoch sa čosi zmenilo, a zmenili, premenili sa aj oni. Zo všetkých osudov sa mi najviac zdá aktuálny hneď prvý o Filémonovi a Baucis, jeho žene.
V ňom sa hovorí, že dvaja antickí bohovia Jupiter a Merkúr chodili po svete (skoro ako sčítací komisári), aby poznali, ako ľudia žijú. Hľadali aj nocľah, ale ľudia sa báli úniku utajovaných skutočností, a tak im nocľah nedali, zatvorili pred nimi dvere. Až prišli k chudobnému domčeku, kde žili starkí Filémon a Baucis, a svoju chudobu znášali bez náreku. Tí ich prijali s otvoreným náručím, a pohostili v rámci svojich možností, ale s bohatou pestrosťou od kapusty, údeného mäsa, zeleniny a ovocia až po med. Bohovia boli spokojní, ale ostatok mesta, ľudí, ktorí „tonuli v neochote“, potopili za trest pod hladinu jazera. V Premenách má premena často charakter trestu.
