Mám 37 rokov a celý svoj život sa po Bratislave pohybujem peši, na bicykli a v MHD. Tak, ako sa menili miesta mojich škôl, zamestnaní, trvalé bydliská blízkych ľudí/priateľov, menili sa aj trasy, ktorými sa pohybujem.
Električkami som chodila v detstve najprv len do Starého Mesta, no časom do Dúbravky, Rače, Ružinova, Nového Mesta. Autobusmi do Petržalky a krížom–krážom po nej. Donedávna som považovala za najpríjemnejší transport v električke a trolejbuse. Menej hlučné, plynulejšie, pokojnejšie. Tento predsudok vznikol na základe toho, že trolejbusmi som sa pohybovala len v smere na Hrad a v centre mesta.
Úplne nový rozmer spôsobu jazdy a vozenia mi otvoril môj polročný život na Dolných Honoch. Linka 202, ktorá sem premáva z Rajskej, je bratislavským špecifikom. Vodiči vám totiž za vyše polhodiny, ktorú vo vozidle strávite, dajú nazrieť do svojich sŕdc, intimity, problémov. Je to really (really-ty show).
Pri brzdení a rozbiehaní vás striedavo vtláča a vyťahuje zo sedadla ako v nejakej vesmírnej lodi. Tí, čo to tu nepoznajú a okamžite po nástupe do vozidla sa nechytia prvej tyče, vzápätí letia vnútrom trolejbusu. My štamgasti sa len chápavo usmievame. Tu sa totiž nestačí držať len v prípade, že stojíte. Oboma rukami zvierajú sedadlá pred sebou aj tí, čo sedia, nohy zapreté do zeme, v zátáčkach sa nakláňame do strán. Skrátka všetci spolupracujeme. A napriek tomu niekedy zlyhávame.
