Človek dokáže stvoriť filozofické systémy. Vymyslieť vtip. Vyslať sondu k Saturnu. Rozlúštiť genetický kód. A je neuveriteľné, že takí istí ľudia si dokážu dať veštiť budúcnosť v televíznych veštiarňach! Keby bola hlúposť trestná, v tomto prípade by som navrhla obzvlášť vysokú sadzbu. Pretože tu nejde iba o samotnú hlúposť, tu ide o jej masové šírenie.
Modelová situácia v televeštiarni vyzerá približne takto: Dobre vzídená veštica – pracovne ju nazvem pani Bublanina – vyzýva divákov, aby jej zatelefonovali a nebáli sa opýtať na všetko, všetko, všetko, pretože ona, veru, na všetko, všetko, všetko odpoveď pozná. Stačí krstné meno a dátum narodenia. (Drobnými písmenami sa objaví informácia o cene hovoru za minútu. Takými drobnými, až sú nečitateľné.)
Konečne sa dovolá pán Jozef. Povie, že sa narodil 2. decembra 1940 a chce sa spýtať na zdravie. Pani Bublanina už mieša karty.
„Aké máme problémy, zlatko?“
„Som taký nejaký slabý. A neviem spať.“ Veštica Bublanina začne vykladať karty.
„Áno, už to vidím, zlatko... ale ja tu vidím aj iné veci. Vy ste veľmi dobrý a veľmi skromný človek, čo nechce byť nikomu na ťarchu, pravda?“
Pán Jozef sa od úžasu nezmôže na slovo. To je predsa on! Ako to len mohla vedieť?!
