Vo vstupnom odseku románu slovenského prozaika Mila Urbana Živý bič nachádzame takúto charakteristiku vojny: „Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo a užívali ho vo svojich rečiach týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašné. Hladko im plynulo z úst a vyvolávalo predstavy, plné rozprávkovej hmly a obratov, ktoré príjemne vzrušovali. Polia neboli rozryté, mestá nehoreli a krv, akási zvláštna, krásna krv, bezbolestne vytekala z rán. Ba ani v smrti nebolo nič hrozné.“
Román vyšiel v roku 1927, no faktor akejsi zvláštnej, krásnej krvi a smrti priťahoval ľudí už od najstarších čias a priťahuje ich i dnes až tak, že sa stáva jedným z najvýnosnejších komerčných artiklov zábavného priemyslu. Toto konštatovanie zároveň naznačuje, že nejde o akýsi deviačný okrajový magnetizmus krvi a smrti, veď len veľký, takmer masový záujem môže byť komerčne úspešný.
Výrazne svedčí o tom televízna a filmová produkcia, v ktorej je hlavnou rekvizitou revolver a základnou akciou streľba či prestrelka. V oblasti literatúry sa v týchto súvislostiach uplatňuje označenie „krváky“, transparentne signalizujúce, že ide o nižší typ literatúry bez umeleckých ambícií.
