Rieka s množstvom prítokov. Takýchto ľudí som mal i mám viac, aj keď neveľa. Jedným z nich je aj literárny vedec Michal Gáfrik (1931), dôverný a podstatný znalec Jesenského, Rázusa a Kraska.
S Gáfrikom som sa zoznámil a zblížil v postokupačnom čase 1968 pri tvorbe „legendárneho“ časopisu Matičné čítanie. V redakcii nás fascinoval jeho ostrý kritický intelekt a presnosť argumentácie, ktorá prekážala vtedajším mocipánom rovnako ako dnešným pánom a súdruhom demokratom.
Naša vzájomná korešpondencia z rokov totalitnej normalizácie vyšla v revue Tvorba v roku 2001 a je nielen historickým dokumentom, ale analýzou a myšlienkovou reflexiou kultúrnych a spoločenských pomerov u nás. Aj preto sme ju zaradili s Olegom Pastierom do knihy Spytovanie.
Ale nechajme radšej hovoriť priamo Michala Gáfrika z úvodu jeho najnovšej knihy V spätnom zrkadle.
„Od istého času – v poslednom čase však čoraz viac – sa u nás objavujú tendencie hrubou čiarou oddeliť súčasnosť od nedávnej i dávnejšej minulosti, ba priamo zmazať všetko, čím sa naše národné spoločenstvo prehrýzalo najmä v krízových obdobiach svojej existencie.
