V Lasicovej a Filipovej pesničke z málo docenenej a vari i málo pochopenej platne sa spieva: „Ani ženu nebije, ani s nami nepije, prečo sa len od nás takto dištancuje.“ Pravdou ostáva, že každý kolektív je rád, keď je jednoliaty, keď ho nik nedráždi, keď sa nemusí konfrontovať s inými názormi, prosto, keď je každý člen na svojom mieste a nevyrušuje.
Na iný názor kolektív spozornie, iný názor je zbytočný piesok v súkolesí a derie dobre namazané prevody. Zdatný kolektív málokedy reaguje na iný názor dobromyseľne, a o odbornosti radšej pomlčím.
V mojom predposlednom režimnom kolektíve som bol obľúbený. Nerušil som rannú kávovú siestu ani čítanie tlače, neprítomnosť šéfa som s kolektívom oslavoval pri niečom lepšom, a tak sme pomaly budovali krajší zajtrajšok, ktorý sa vzápätí menil na všedný vtedajšok.
Keď však došlo na členstvo v strane, vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva či v domácej béespé, vtedy sa jednoliaty kolektív na mňa tak trocha odul, naježil, vzopreli sa niektoré jeho kolieska. Po skončení primátu nerozborných pracovných kolektívov som prevzal osobné spisy, kde som sa o kazení kolektívu dozvedel svoje.
Duch pracovných kolektívov nezanikol, „ani ženu nebije, ani s nami nepije“ je tu stále, a každé názorové odbočenie od kolektívu je priam trestuhodné. Niekdajšie „in“ pracovného kolektívu priviedlo do komunistickej strany takmer jeden milión členov. Mať pravdu a moc z titulu početnosti a nedotknuteľnosti je pohodlné, škoda nevyužiť, však.
