Minister vnútra Daniel Lipšic identifikoval správny problém. Je ním zraniteľnosť miestnej demokracie v malých obciach, kde môžu nad spoločným záujmom a zákonnosťou prevážiť nielen etnické, ale aj rodinné či finančné väzby.
Starostu porušujúceho zákon v takej obci jemu blízka alebo niekedy priamo kúpená väčšina nielenže neodvolá, ale ho ešte aj opakovane volí. Žehra, kde vznikol konflikt medzi rómskou osadou a zvyškom obce, je viditeľným príkladom, ale podobný problém môžeme vidieť po celom Slovensku a zďaleka nielen v obciach s rómskymi osadami.
Napospas neslušnej väčšine
Bohužiaľ, ministrovo riešenie – umožniť časti obce, ktorej sa nepáči, oddeliť sa – je nesprávne symbolicky aj vecne. Štát by tak zaviedol princíp kolektívnej viny. Slušný človek žijúci na „nesprávnej“ ulici by po rozdelení zostal vydaný napospas ešte dominantnejšej neslušnej väčšine.
Zároveň žiadny štát nemôže tolerovať oficiálne dlhodobé a opakované porušovanie zákona na svojom území, obzvlášť orgánom verejnej správy, čo týmto návrhom de facto robí. Navyše platí, že väčšinu výdavkov takýchto obcí platíme všetci cez celoštátne vyzbieranú daň z príjmov fyzických osôb.
Preto sa aj po prípadnom rozdelení Žehry či inej dediny budeme skladať na hry nespratného starostu a jeho lénnikov naďalej. Vznikne tak paradoxný obraz, kde ministrom posilnené policajné jednotky budú dozerať na verejný poriadok pod oknami starostu, ktorého necháme ďalej porušovať zákony.
