V románe Gepard talianskeho spisovateľa Giuseppa Tomasiho (slovenský preklad Michaela Jurovská 1975, prepracované vydanie 2011), v ktorom sa autor s nostalgickou iróniou lúči s odchádzajúcim svetom a hodnotami šľachty a so šarmantným triezvym pesimizmom hľadí do budúcnosti Talianska po roku 1860, je pasáž Ako jesť ropuchu. Mohli by sme ju vnímať aj ako návod na to, ako viesť nepríjemný rozhovor a ako z neho so cťou vykorčuľovať.
Hrdina románu, starý aristokrat don Fabrizio, má v mene svojho synovca požiadať o ruku nevesty jej otca, prefíkaného zbohatlíka neurodzeného pôvodu, starostu dona Calogera. Napriek tomu, že Fabrizio nemá o Calogerovi vysokú mienku ani čo sa týka jeho charakteru, ani spôsobov, triezvo si uvedomuje, že s novovznikajúcou vrstvou majetných musí už rátať, že históriu nezastaví.
Preto v priebehu rozhovoru postupuje veľmi obozretne, jednak aby neurazil budúceho príbuzného, ale predovšetkým aby neurazil seba. A tak Fabrizio ani vtedy, keď ho neokrôchaný partner vyprovokuje a on chce už-už povedať čosi bez servítky, neurobí to, pretože, ako hovorí rozprávač, „kniežatá majú svoju bohyňu, ktorá nad nimi drží ochrannú ruku. Volá sa Slušnosť a často zasahuje, aby zachránila Gepardov od chybných krokov. Platí sa jej za to vysoká daň...“.
