Po trinástich rokoch vchádza Juraj Široký do panteónu slovenského hokeja ako najmedailonosnejší prezident v slovenskej histórii. Argument troch seniorských plus dvoch mládežníckych medailí pri jeho sklonoch k márnomyseľnosti neoslabí ani škrabanec, že v konkurencii zahraničných kolegov vyniká najviac tým, že profesionálnemu hokeju rozumie skôr menej ako málo.
Nikdy nemal konkrétnu víziu ani vlastný názor. Pardon, po úspechu áno, po častejších neúspechoch ho zvykol alibisticky odsunúť na najbližšie zasadnutie odbornej komisie.
To v športe nevadí a ani vo svete to nie je výnimočné. Kľúčové sú vždy výsledky a záujem národa o hokej. Z tohto pohľadu prešustroval v prvých rokoch svojho pôsobenia kapitál, ktorý pred mesiacom ako–tak zachraňoval organizáciou prvého šampionátu na Slovensku. Síce bez medailí, ale odchádzajúca generácia starých hráčov dojala fanúšikov k slzám. Pre funkcionára tiež benefit.
Príbeh Juraja Širokého zrkadlí vývoj celospoločenského prostredia na Slovensku, kde namiesto faktov často fungujú mýty či absurdity.
Odštartoval ho Pašek
Široký bol odjakživa hokejový fanúšik telom i dušou. Skamarátil sa s dnes už nebohým Dušanom Pašekom, ktorému v rozlete funkcionárskej kariéry padla vhod známosť s rozbiehajúcim sa podnikateľom.
Pašek so Širokým i s Ivanom Lexom si chodievali zahrať na zimák aj s deťmi hokej. Široký so svojím finančným zázemím hladko prenikol do štruktúr Slovana a v roku 1998 fanúšikovia už oslavovali titul s Harvardom v názve klubu. Po Pašekovej smrti v marci 1998 nastúpil strmú kariéru Široký sám. Špičkové know-how čerpal už ako nový prezident zväzu od Petra Šťastného. Za ich spolupráce sa zrodili všetky tri seniorské medaily – striebro v Petrohrade 2000, zlato v Göteborgu 2002 a bronz v Helsinkách 2003.
Na olympiáde v roku 2006 v Turíne došlo k nezvratnému konfliktu medzi Šťastným a Širokým. Často prudký Peter Šťastný na plné hrdlo vykričal Širokému minulosť spojenú s jeho vysokou funkciou v štruktúrach komunistickej Štátnej bezpečnosti. Otázku, prečo mu Širokého minulosť prekážala až po viacerých rokoch spolupráce, Šťastný zľahčoval, že až po Turíne mu naplno došli všetky súvislosti.
Nevyjasnené podnikanie v harvardských fondoch a priznaná aktivita Širokého v ŠtB desivo otvorila kardinálny problém hokejovej i celej verejnosti, ktorá sa prejavila ako nezrelá rozhodne zúčtovať s vlastnou minulosťou. Jej prah vnímania, či skôr neschopnosť zriecť sa navždy bývalých kariérnych boľševikov vo funkciách sa prejavil ako nízky a nekultúrne tolerovaný aj v iných oblastiach života.
Šťastný ostal sám. Hráči, ktorí sa roky prebíjajú tvrdým biznisom v zámorí podľa demokratických pravidiel, zaryto mlčali. To je v celom príbehu samostatného slovenského hokeja najsmutnejšie. Žeby sa nik z nich nezamyslel nad tým, kto ovláda spoločnosť, v ktorej raz budú vyrastať jeho deti? Iste, Šatan a spol. nechodia reprezentovať Slovensko pre Širokého, ale pre svojich rodičov, priateľov, mesto a krajinu. Ale svoj postoj za tie roky mohli aspoň naznačiť.
Hlavným Širokého poradcom ostal potom tréner Ján Filc. Pravdou je, že po Šťastného odchode v roku 2006 reprezentácia na svetových šampionátoch spadla z medailových stupňov a motala sa okolo desiateho miesta.
Široký si stabilizoval pozíciu vo vedení zväzu. Reprezentácia písala každý rok nové dobrodružstvo podľa toho, koľko hráčov mohlo prísť na šampionát z NHL. O koncepčnej zálohe z európskych klubov sa nedalo hovoriť.
Zabetónované postavenie
Postavenie Širokého stálo na betónovej naivite klubových funkcionárov, ktorí za silnejším podnikateľom videli finančného mesiáša, ako voľakedy v Rezešovi či v Duckom.
Široký bol pre najbližšie okolie príjemný šéf, vystupoval uhladene, najprv partnera vypočul a potom manažérsky zvážil najvýhodnejšie postupy. Primitívna bola predstava jeho odporcov, že Široký chce kradnúť priamo z hokeja. Uprednostnil budovanie svojho imidžu a vplyvu v podnikateľskom i politickom prostredí, ktoré sekundárne využíval na získavanie lukratívnych zákazok. Aj to sa robí hockde vo svete. Takmer všetko - až na úžernícku pôžičku mládežníckemu výberu na výjazd do zahraničia - robil legálne.
So slušnými normami však hraničil pištoľnícky nátlak na štátnu kasu, aby dala peniaze na štadión pre svetový šampionát (dôležité, že po ňom pre jeho Slovan). Aj mesto podľahlo zrozumiteľnosti vydierania – lebo bude svetová hanba. Ako pridaná hodnota sa zviezol aj hotel.
Chlapčenský úsmev Juraja Širokého je často nečitateľný ako obraz Mony Lisy. Zdevastovaný morálny stav a infraštruktúra slovenského hokeja dokazujú, že oveľa lepšie sa mu darilo vo vlastných podnikateľských aktivitách.
