Ľudia sa ma často pýtajú, ako robiť čítačky. Dobrá a ťažká otázka. Táto umelecká forma u nás zostáva málo známa, hoci v susedných krajinách zažíva rozmach. Tradičné slovenské zaostávanie súvisí aj s tým, že na pôvodnú literatúru a jej propagáciu sa z rozpočtu vyčleňuje smiešny zlomok peňazí – napríklad v porovnaní so štátnymi divadlami. Zúfalo chýba Literárny dom a jeho zriadenie zostáva v nedohľadne aj v hlavnom meste, nehovoriac o tých menších.
Verejné čítania nemajú stabilné zázemie, konajú sa kade-tade a zväčša sú len reklamnou prezentáciou nového titulu. Pritom prednes patrí k literatúre od jej vzniku a výrazne formoval jej vývoj.
Masovo čítame príbehy len asi tristo rokov, zato počúvame už tisícročia. O tom, že predčítanie sa treba učiť, vedeli už Gréci. Múseion, chrám múz na ostrove Lesbos či neskôr v Alexandrii, vychovával autorky a autorov v recitácii, v hre na lýru aj v spevoch a tancoch pred publikom.
Z antiky poznáme tiež prvé súťaže a odborné hodnotenia. Plínius mladší zaznamenal, že v Ríme „počas celého apríla takmer každý deň niekto prednášal svoje verše“. Rimania, poučení rétorikou a dramatickým herectvom, urobili z prednesu vyspelý umelecký druh. Podobne ako dnes, aj vtedy mali poézia a próza zdanlivo atraktívnejšiu mediálnu konkurenciu a potrebovali vyniknúť.
