Pre môjho otca hodinárčina nebola len povolaním, ale priam životným štýlom. Hold precíznosti a neviditeľným kolieskam času, ktorému oddane slúžil. Či žiarilo na Trenčín slnce ako stvorené na rybačku, alebo padali míny, neprestával byť spoľahlivo na svojom mieste a na sekundu presný. Možno až pripresný. Keď mi z rodného mesta zavolali, aby som sa s ním prišiel rozlúčiť, nestihol som. Dodržal aj posledný termín. Krátko po polnoci zomrel.
Sestrička, ktorá mala službu, sa ma ráno spýtala: Váš otecko veľa cestoval? Celú noc blúznil o cudzích krajinách.
Nie, nevytiahol päty z domu. Až potom mi zišlo na um: prvá svetová... Pre mladého tovariša z malého mestečka to musel byť riadny šok, keď sa odrazu ocitol v exotike, o ktorej dovtedy iba ak čítal: Srbsko, Čierna Hora, Albánsko, Taliansko. Poznačilo ho to na celý život, i keď nie všetko, čo zažil, bolo ako z románu. Popri ustavičnej prítomnosti tej s kosou ho sprevádzali vyčerpávajúce pochody, únava, nekonečná špina, vši – a predovšetkým hlad. V našej rodine sa ani najstaršie zvyšky chleba nevyhadzovali. Nikdy.
Keď s ťažkou maláriou hladoval v lazarete v Sankt Pöltene, spriatelil sa s Bosniakom, ktorý ležal na poschodovej posteli nad ním. Podnikavému Balkáncovi sa podarilo ukoristiť a ukryť učinený poklad – skoro plné vrece zemiakov. S ozajstnou slovanskou veľkodušnosťou sa oň delil s pobratimom. Každé ráno, keď sa otec zobudil, našiel pod vankúšom päť ešte teplých zemiakov.
