Poznatok, že na Slovensku máme problém vyrovnať sa s minulosťou, hádam ani nepotrebuje dlhšie vysvetlenie. Odhalenie busty Ferdinanda Ďurčanského v Rajci, ktoré prebehlo bez väčšieho škandálu, je toho len ďalším dôkazom. Neschopnosť reflektovať vlastné dejiny, ktorú tento rajecký pomníkový počin stelesňuje, len podčiarkuje fakt, že robiť nejaké hrubé čiary nie je spôsob, ako sa vyrovnávať s minulosťou.
Tváriť sa, že na minulosti nezáleží, znamená aj relativizovať minulé krivdy. Vďaka tomu nemajú rozliční pohrobkovia ani problém odhaľovať busty, tabule a reliéfy tým svojim. Ďurčanský, Tiso, Clementis, Husák – všetko Slováci, všetko tí naši, všetko osobnosti bytostne spojené so zločineckými režimami, všetko navrhované alebo realizované pamätníky. Komunista či gardista, všetko jedna rodina.
Boli také časy
Niektorí nacionalisti sa neustále snažia rehabilitovať osobnosti fašistického slovenského štátu a používajú rôzne obohrané stratégie ich vyvinenia. Boli také časy, inak sa nedalo, nikoho do koncentráku osobne neposielali, nevedeli, snažili sa, bojovali proti väčšiemu zlu. Ich je kultúra sebaklamu a neschopnosti reflektovať základné historické fakty, neochota jasne rozlíšiť dobro a zlo.
