Človek nemusí byť bohvieakým prorokom, aby mu bolo jasné, že vláda pani Ivety Radičovej nebude pri moci dlhšie ako štyri roky, ak vôbec. Preferencie opozície dosahujú už po prvom roku čísla, pri ktorých mi naskakujú zimomriavky. Je mi z toho smutno a prežívam to ako veľkú krízu.
Deprimujúca predstava
Navyše neistá situácia ekonomiky nahráva populistom do karát. Potraviny rekordne zdraželi, inflácia sa zrýchlila, ceny benzínu sú nehorázne – dôsledky globalizovanej ekonomiky a svetového vývoja komodít, ktorý Slovensko neovplyvní.
Lenže rušia sa aj lôžka v nemocniciach, dôvera v súdnictvo padla na dno, podnikateľské prostredie stagnuje, tunelovanie eurofondov prekvitá a takto by sa dalo pokračovať hádam vo všetkých oblastiach verejného života.
Niekedy mám pocit, že si to moja generácia odnesie zo všetkých najviac – historicky najvyššie ceny, najdrahšie hypotéky, astronomické nájmy... No keď o tom hovorím s dôchodcami, bránia sa, že ťažšie to majú oni – a je fakt, že priemerne dostávajú 350 eur. A keď o tom diskutujem s gymnazistami, pocit krivdy cítia oni – väčšina z nich už nikdy nebude vlastniť byt a pokiaľ neodídu do zahraničia, čaká ich čoskoro slovenská realita veľmi podobná terajšej.
Predstava, že Smer - sociálna demokracia možno zostaví budúcu vládu sám, je mimoriadne deprimujúca, ale treba to brať ako hrozbu, ktorej sa ešte dá postaviť. Problém vidím v opätovnej neschopnosti tejto garnitúry jasne a zrozumiteľne vysvetliť svoje kroky.
Tlačové konferencie vlády by uspali aj insomniaka. Úspechov sa zakrátko dosiahlo dosť (zverejňovanie zmlúv na internete, výrazné znižovanie štátnej správy, zahraničná politika…), ale nik sa o nich zväčša nedozvie, pretože komorné vystúpenia dokonale prehlušia opozičné cirkusy síce s infantilnou informačnou hodnotou, ale zato s ohlušujúcimi decibelmi.
Silná téma
Škoda, že celkom v tichosti prebehli viaceré okrúhle výročia najúspešnejších zahraničných investorov: už dvadsať rokov u nás pôsobia najväčšia automobilka, banka či poisťovňa… Všetko zamestnávatelia, ktorí radikálne zmenili spôsob, ako občania pracujú a koľko zarábajú, a do nášho prostredia uviedli aj pojmy ako filantropia či zodpovedné podnikanie. Napriek pomerne vysokej nezamestnanosti na Slovensku stále platí, že kto pracovať chce, džob si nájde a dokáže žiť na úrovni, o akej väčšina sveta môže iba snívať.
Návrat k systému jednej strany bude onedlho opäť reálny a mal by byť varovaním nielen pre vládnucich politikov, ale aj pre občanov. Dnes sa to tak možno nezdá, ale pri troche šťastia by Smer znova mohol vládnuť dlho a ovplyvniť vývoj na generácie dopredu. Pravdou je, že veľa ľudí by takú moc u nás uvítalo, pretože sú frustrovaní a už nedôverujú systému viacerých politických strán. Inak povedané, neveria v demokraciu na Slovensku.
