Odkedy sa mnohé naše obchody premenovali na galérie podľa francúzskeho či anglického vzoru, chodievam do obchodu skutočne ako do galérie. Teda do obrazárne – v našom pôvodnom, vžitom význame slova. Prichádzajúc na miesto, skúmam najprv tú modernú architektonickú umnosť – ako sa to tým majstrom len podarilo?! Zvonka vyzerá pásmo nákupných galérií ako úžasné presklené monštrum, no zvnútra sú obchody iba akési slepé garážové miestnosti bez okien, osvetlené neónmi.
Prechádzam zo siene do siene, obzerám vystavený tovar, zvláštne priestory núkajú pohľadu bizarné živé obrazy. Svietia tam šaty, šľapky, podprsenky a pršiplášte. V slabunkom „podmaze“ cinkotajúcich vešiakov sa dá kadečo začuť. Vzniká dokonalá disharmónia obrazu a zvuku. Slečna platí pri pokladnici, neprerušujúc rozprávanie do mobilu. Jedna ruka kladie na pult náklad, druhá si pridŕža aparát: „Vieš, čo som dnes obedovala? Ja tie ryby nemusím, ale toto bolo fakt skvelé. Ančovičky...“ Dve predavačky za pultom plynulo nadviažu v duchu začutého: „Čo budeš dnes variť?“ Druhá jej odpovedá: „Asi guláš.“ Prvá na to: „Vieš, čo by som si teraz dala? Takú dobrú chrumkavú placku.“ Kód platobnej karty je naťukaný, slečna Ančovička Sardelová odchádza, pani Gulášová a pani Chrumkavá-Placková zostávajú na pľaci a v galérii varia ďalej. Akoby sa tie tri vôbec nestretli, a predsa boli v kontakte, odovzdali si rečový vírus. Ďalší, prosím. Nie, to dnes v obchode nečakajte. Predavač aj zákazník sa reinkarnovali – jeden sa prevtelil do automatického pásu, druhý do elektronickej čítačky kódu. Píp, píp. To, čo sa stalo, je fascinujúce svojou neľudskosťou, odcudzenosťou, popretím elementárnych očakávaní v danej komunikačnej situácii.
