Keby Ján Stacho žil, musel by sa začudovať, ako to letí – len toť sme si v tejto rubrike pripomenuli jeho nedožitú sedemdesiatku – a už prehrmela aj sedemdesiatpäťka.
Pripadla na 1. januára 2011, ale jeho rodisko ju oslávilo v mesiaci knihy. Pod patronátom trnavskej samosprávy a trnavskej knižnice (ktorá vydala pri tej príležitosti jeho výberovú bibliografiu) Stachovi venované matiné sa konalo v Trnave 28. marca.
V Trnave sme si boli naňho zaspomínať viacerí: Jozef Mihalkovič, Ján Buzássy, Miroslav Cipár, Tomáš Janovic, Erik Ondrejička a ja. Každý mal z neho niečo prečítať – ponúkol som teda prevažne študentskému auditóriu do pozornosti Stachovu študentskú báseň Svitanie nad mestom.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Do klasov sypú sa jantáre hviezd. / Poď so mnou do polí, budem ťa viesť. // Ľahni si. Pod báňou ovečky mečia. / Kríž z veže blýska jak rukoväť meča. // Na ostrí striech luna schádza už z krvi. / Tak odpusť, tak odpusť, že som bol prvý. // Nebo jak spodnička. Spievajú ľudia. / Kováč už vyzváňa. Stroje sa budia. // Komíny vydýchli. Organy hrajú. / Mechy striech ťahám až k čiernemu háju. // Ostrie sa trblieta. Slnce jak dukát. / Deň sladne. Dnes budú marhule pukať. // Už kosia. Vidia nás. Na tom už nezáleží. / Klebetní kohúti na Mikulášskej veži: // kikirikí.
Tou básňou – a takisto jej rozborom – som chcel mladému publiku priblížiť časy koncom 50. rokov minulého storočia, keď sa prudko zmenila optika slovenskej poézie s príchodom Trnavskej skupiny.
