Počínajúc odhalením pamätnej tabule Tisovi a nateraz končiac odhalením Ďurčanského busty v Rajci boli pokusy o tichú rehabilitáciu predstaviteľov totalitného režimu Slovenskej republiky 1939-1945 od Novembra 1989 čoraz odvážnejšie.
Na pozadí argumentu o slobode slova sa dostávali do verejnosti úvahy o pozitívnej stránke života počas tohto režimu. Programovo sa pritom zabúda na jeho neľudskosť spojenú s aktívnou a programovou perzekúciou skupín obyvateľstva, ktoré režim tohto štátu vnímal ako nepriateľské z rasových, svetonázorových či politických dôvodov.
Po realizácii rozhodnutia Mestského zastupiteľstva v Rajci v súvislosti s inštaláciou busty Ferdinanda Ďurčanského sa už nedá uspokojiť len s morálnym apelom na svedomie ľudí pôsobiacich vo verejných funkciách. Opätovne sa ukazuje, že časť verejnosti aj zodpovedných činiteľov stále nevníma, že nie je v poriadku mlčky sledovať oživovanie smutných tradícií slovenských dejín spojených s autoritárskym režimom rokov 1939-1945 a prispievať tak k jeho tichej rehabilitácii.
Nebezpečné zľahčovanie
Opakované zľahčujúce vyjadrenia o slovenskom vojnovom blahobyte sú krajne nebezpečné. Príklady posledného vývoja v iných častiach Európy ukazujú, ako sa tichá radikalizácia spoločnosti postupne premieňa na čoraz vyššie percentuálne zastúpenie extrémistov v národných parlamentoch a mení sa na radikalizáciu otvorenú spojenú s xenofóbnymi a rasistickými podtónmi či s úplne otvorenými programom polarizujúcim spoločnosť.
Zdanlivo nevinné vedecké konferencie, výročné či spomienkové oslavy pomáhajú aj na Slovensku vytvárať dojem legitímnosti konania osobností, ktoré nesporne patria do histórie dnešnej slobodnej a demokratickej Slovenskej republiky, nie sú však jej ozdobou.
Pozitívny vzťah k historickým osobnostiam vyjadruje verejnosť sviatkami, ktoré si pripomína, miestami, na ktoré putuje, pamätníkmi a monumentmi, ktoré stavia vo verejnom priestore, aby na významné a dejinotvorné chvíle upozorňovali. Spomienka na minulosť dáva hĺbku prežívaniu prítomnosti a otvára zmysel budúcnosti a má svoj zmysel.
Limity
Sloboda slova a názoru má však vo verejnom priestore svoje limity. Oslava osobností a udalostí, ktoré majú tragický obsah pre významnú časť demokratickej verejnosti zasahuje citlivo práve obete ich konania a ich tragických následkov. Zároveň sa tým zľahčuje zodpovednosť a vina tých, ktorí za tieto tragické udalosti boli právne, politicky a morálne zodpovední.
Vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu politický režim Slovenskej republiky 1939-1945 dôsledne uplatňoval politiku obmedzovania základných ľudských práv, osobnej slobody, práva na prácu, vzdelanie, vlastníctvo či osobný život. Legislatíva dávala od začiatku autonómie v roku 1938 tomuto neľudskému konaniu zákonný rámec.
Deportácie desiatok tisíc slovenských Židov boli len vyvrcholením príkorí a neľudského zaobchádzania s touto skupinou obyvateľstva. Slovenský štát týchto svojich občanov dlhodobo ponižoval a šikanoval. V úzkej spolupráci s fašistickým Nemeckom sa totalitný režim Slovenskej republiky 1939-1945 aktívne zúčastňoval na genocíde svojich občanov na základe premyslenej a dôkladnej protižidovskej legislatívy.
