Cez prázdniny sme si zvykli s Julom Satinským písať listy – z jeho chalupy na Záhorí smerovali listy ku mne do chalupy v Štiavnických vrchoch a naspäť.
25. augusta 1990 sa Julov list začínal takto:
„Milý Maroš – ďakujem za posledný letný list, ktorý si spísal 21. augusta. Ešte pred rokom som v ten deň jazdil na bicykli, bol som u Lasicov, Fajnorov, Mikulíkov, u Mináča a po plávaní na Tomkách som sa vydal veselo cez vojenský les (skratkou) do Levár. Ale zastavili ma Rusi. Sovjet army. Vrátili ma. Musel som ísť 25 km okľukou cez Malacky. Der Wald war noch besetzt.“
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
O rok neskôr by sa mu to už nemohlo stať: 21. júna 1991 „Krasnaja armija“ – alebo ako písal „internacionálne“ Julo: „Sovjet army“ – z Československa definitívne odtiahla. Usadila sa u nás po nočnom vpáde 21. augusta 1968 údajne pozvaná listom niekoľkých českých a slovenských súdruhov, ktorý nám Rusi dodnes neukázali a nevydali, lebo ho vraj považujú za historickú pamiatku. A tak sa u nás Červená armáda historicky zdržala presne 22 rokov a desať mesiacov a na pamiatku nám zanechala zdevastované vojenské priestory a stovky hektárov kontaminovanej pôdy.
Ten relatívne veľmi rýchly odsun bol jedným z neuveriteľných zázrakov 17. novembra '89. Iste, Berlínsky múr nedlho predtým padol a Varšavská zmluva bola poriadne rozkývaná, ale jednako: napísať list Gorbačovovi týždeň po 17. novembri a vyzvať ho na rokovanie o odsune Sovietskej armády z Československa v mene „akéhosi“ Občianskeho fóra – pričom podpísaní boli nejakí divní disidenti: z basy nedávno prepustený dramatik Havel, právnici Jičínský a Pithart (ten však v rokoch 1971 - 1989 robotník) a dve podivuhodné indivíduá textár Horáček a rocker Kocáb. Ale jednako: sovietske veľvyslanectvo v Prahe list prijalo a Gorbačovovi ho odovzdalo. Výsledok: Sovietska armáda Československo vypratala 21. júna 1991, o dva roky skôr než Poľsko a Maďarsko.
