V prírode je vraj všetko v rovnováhe – ak je nám zle, znamená to, že niekomu inému je dobre. Sú jedinci s dobrými miestami a úctyhodným odstupným, hoci im je zavše ťažké dokázať, že v práci čosi urobili. Okrem nich máme aj umelcov, o ktorých politici zakopávajú vždy, keď sa zvolební.
Slovensko dáva ročne na umenie také smiešne promile z HDP, že už dávno malo byť na kolenách. No ono žije, má svojich ochotníkov, dobrovoľne neplatených nadšencov, ľudí donekonečna suplujúcich úradnú vrchnosť.
Znepokojujúci odkaz
Pripravovaný návrh daňovej a odvodovej reformy, ako ju navrhujú naši financmajstri a fiškáli, zástupcovia umeleckej obce istý čas a neúspešne pripomienkovali, napokon ho odmietli. Podľa návrhu totiž samostatne zárobkovo činným osobám a dôchodcom, vykonávajúcim umelecké činnosti, hrozí výrazné zvýšenie daňového a odvodového zaťaženia. Okrem toho by mali prísť o možnosť uplatniť si náhradu 40 percent paušálnych výdavkov.
Okrem toho, že nám všetky ponovembrové vlády odkazujú, že o umenie veľmi nestoja, je tu ešte tento znepokojujúci odkaz: Štát nemá na zvýšenie dôchodkov, pracovné trhy ponúkajú málo príležitostí, nedarí sa vytvárať stimulačné prostredie, nezamestnanosť neklesá, no neprestáva platiť, že ak sa umelec ako živnostník rozhodne postarať sa sám o seba, nenatŕčať dlaň a nežiadať paternalistickú barličku, životné podmienky sa mu sťažia – odvodmi. Je vari systém nastavený tak, že musí fixľovať? Má azda takto nakladať so svojím základným výrobným kapitálom – s časom, tvorivosťou, umom a talentom?
