Navštívila som priateľku v Nemecku, aby som s ňou urobila rozhovor o jej živote. Za mladi sa jej podarilo prežiť holokaust a následne aj všetky formy komunistickej totality, až napokon emigrovala do Nemecka, teda do krajiny, ktorá rozpútala druhú svetovú vojnu. Keď sa jej ľudia pýtajú, prečo práve tam, odpovedá rovnako ako mnohí ďalší, že keby sa Slováci aspoň spolovice tak dobre vyrovnali so svojimi dejinami ako Nemci, žilo by sa tu lepšie.
Film Nickyho rodina Mateja Mináča a Patrika Pašša o Nicholasovi Wintonovi, ktorý v roku 1939 zorganizoval osem transportov židovských detí z Československa do Švédska a Veľkej Británie a zachránil tak 669 detí, k tomu určite prispeje. (Rodičia tých detí neskôr zahynuli v nacistických koncentračných táboroch.)
Dívala som sa v televízii na krátky záber o návrate dvoch zo zachránených: staré panie sa bezradne obzerali po svojom rodnom meste, z ktorého vyviezli do koncentrákov niekoľko tisíc židovských žien, mužov a detí. Už sa nevrátili. Slovensko sa zmenilo nielen industrializáciou, výstavbou sídlisk, búraním historických stavieb, ale aj zničením veľkej a rôznorodej komunity. A keď sa dnes hovorí o potrebe asimilácie Rómov, nuž - židovské obyvateľstvo bolo asimilované, ale vôbec mu to nepomohlo.
V spomienkových knihách nebohého manžela mojej priateľky sú aj fotografie z „krištáľovej noci“ na východnom Slovensku z rokov 1940 - 1941: výklady židovských obchodov pomaľované hákovými krížmi, hanlivé nápisy... Moja priateľka si mesto svojej mladosti pamätala ako tolerantné, plné škôl s pestrou kultúrou. Na otázku, kde sa v takom prostredí vzalo toľko nenávisti, odpovedala: „No veď aj tam bola spodina, len ja som sa s ňou dovtedy nestýkala. A potom sme narazili.“
