Nejdem písať ani o námestí, ani o hoteli, ani o soche. Chcela by som iba o istom „individuálnom“ prežívaní jazyka v súvislosti s historickými menami. Téma prepisovania historických mien najmä z uhorského obdobia je u nás totiž taká zideologizovaná, že priznám sa, peklo, ktoré zažívam teraz pri redigovaní prekladu jednej historicko-publicistickej knihy, je traumatizujúce.
Ako vyriešiť niečo, na čo nemá jednoznačný názor ani prekladateľ a v čom sa nezhodnú ani odborníci? Ako nebyť v roku 2011 „anachronická“, „normalizačná“, „nacionalistická“, „diktátorská“, „historickodeformačná“ alebo, naopak, „bez kultúrnej pamäti“, „pochlebujúca cudzím kultúram a cudzím jazykom“, „bezducho globalistická“ atď.? Riešim to nateraz v mysli nasledujúcim spôsobom, hoci neviem, či dobre, a hoci viem, že výsledkom zrejme každému nevyhoviem.
Máriu Teréziu píšem domácky, veď aj Francúzi ju píšu Marie-Thérese, predsa len, mali sme ju radi v Európe viacerí, a tak sme si aj jej meno privlastnili a pravopisne pozmenili na svoj obraz. Aj Ľudovíta XIV. Čo však napríklad s chlapcom Nikolom Nicholasom Miklósom Mikulášom Zrinski, Zrinskym, Zrínskym, Zrínyi, Zrinským, to už tak presne neviem. Chorvátsky šľachtic v uhorskom období – mohol by byť Nikola Zrinski i Miklós Zrínyi, pri dodržiavaní prísnej pôvodnosti. Ale čo s hlavou, v ktorej sa ešte ozývajú dejepisné spomienky či Hurbanova básnička Zrínsky na Sihoti a Sládkovičov Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky? Čo s kamarátkou Magdou, ktorá býva na Zrínskeho ulici?
