Čas letí ako vtáky, ktoré sa nevracajú. Nedávno sme si pripomenuli desiate výročie smrti skvelého slovenského rozprávača, prozaika i básnika Vincenta Šikulu, autora veľkého románu Majstri a radu ďalších kníh, originálnych poviedok, filmových scenárov, diel, ktoré mám tak rád.
Vlastne sa mi zdalo, že je už viac ako desať rokov od jeho odchodu, lebo sa odvtedy svet veľmi, veľmi zmenil. Zmenila sa aj kultúra, pribudlo hlavne skupín „zábavnej muziky“, ako to on kedysi nazval. A nemal to rád. Rád mal vážnu hudbu, ktorú vyštudoval, a potom dychovku, ku ktorej mal vzťah už od detstva, ako to vidno z jeho knižky Prázdniny so strýcom Rafaelom.
Želal by som si, aby ju i dnes deti rady čítali, iste by im tak nehrozilo ohlúpnutie, čo hrozí generácii, ktorá stráca vzťah k rodnému jazyku, a považuje ho za ťažký. Nedostatočný návyk čítania v rodnom jazyku potom spôsobuje slabý nácvik myslenia, fantázie, a napokon aj slabú schopnosť rozumieť napísanému.
Šikula začínal na dedinskej škole a prečítal sa až k vrcholom slovesného umenia. Ale nám, otcom a dedom tejto generácie, ako nám bude? Či nás nečaká budúcnosť bez vlastnej kultúry, budúcnosť nemotorného myslenia, krivkajúceho jazyka, budúcnosť, keď azda prežijú iba herci a speváci?
