„Dnes je doba projektov,“ povedal plynulou češtinou režisér Emir Kusturica na prednáške v nostalgicky krásnom Kursalone v Trenčianskych Tepliciach. „Najväčší autori sú marginalizovaní. Keď sa povie americký film, nikoho nenapadne Jarmusch, každý si spomenie na Avatara a podobné hlúposti.“
Kusturica by sa dal počúvať omnoho dlhšie, ako trval jeho master class. Svoje anekdoty rozpráva režisérsky, s dôrazom na dramatický oblúk, atmosféru, detaily a pointu. Jeho úprimnosť je v našich geografických šírkach živou vodou, na tlačovke bez zaváhania odpovedal, že nové české a slovenské filmy, respektíve filmy z východnej Európy postrádajú širšie súvislosti, nevidno estetické smerovanie, ktoré by „to dávalo dohromady“.
„Občas sa objaví niekto, kto spraví dobrý film, ale nie je tam pocit takej mocnej kultúry.“
Art Film Fest je oázou pre silné filmové (aj zákulisné) zážitky. Len počas prvého víkendu sa dali vidieť prvotriedne snímky, napr. quebeckí Incendies alebo nemecká Pina. Práve Wendersov najnovší dokument ma dostal, úplne, úplne nečakane, napoludnie, keď ostatní tanečníci z noci v Kúpeľnej dvorane ešte snívali o oblátkach (čokoládové sú naj). Pina je natočená v 3D a je poctou nemeckej tanečnici a choreografke Pine Bauschovej. Wendersova kamera je často postavená doprostred scény - divák je na javisku, stuhnutý strachom o „slepé“ tanečnice, ktoré v predstavení bolestne narážajú do stien. Zábery z divadla a štylizované tanečné epizódy v nečakaných prostrediach priemyselného Wuppertalu (napr. ostrovček na križovatke), sú strihané s krátkymi výpoveďami tanečníkov. Ako sa ich Pina dotkla, ako im pomohla dostať sa hlbšie, niečo silné zažiť. Niečo silné cítiť.
