Jeden z nás zasnene povedal: „Mne by stačilo, keby som si mohol prečítať fejtón v The New York Times.“ Zasmiali sme sa, také to bolo aj v tých časoch nádeje nepravdepodobné.
Táto vetička sa stala pre nás okrídleným výrazom. Neurčito, ale emocionálne jasne vyjadrovala našu túžbu po slobode. Jej synonymom sa pre nás nestala aristokraticky vznešená matuškovská esej, ktorú sa v tom čase usiloval na Slovensku napodobniť každý, kto si potrpel na intelektuálne niveau, ale plebejský fejtón s jeho nivó béz, v ktorom neklesala hladina riek, ale zato lasicovsko-satinskovsky „milá dnes“.
Odvtedy som si aj v najhorších časoch opakoval, ako by bolo skvelé dožiť sa čias, keď si človek môže slobodne prečítať The New York Times. Na fejtónoch Ludvíka Vaculíka, Milana Šimečku, Ivana Kadlečíka som v časoch vonkajšej neslobody pochopil, že sloboda fejtónu spočíva najmä v slobodnom rozhodnutí človeka byť slobodný. Prešiel som mnohými bojmi o zajtrajšok F. X. Šaldu, zžieravými, aj voči sebe samému nepodkupnými fejtónmi Karla Krausa, ktoré stelesňujú silu a slabosť fejtónu 20. storočia. Ale tá túžba čítať v novinách kritické, subjektívne, ironické a najlepšie sebaironické názory, písané s rizikom, že odídu s penou dní, ale aj s nádejou, že ostanú platné ako jasnozrivá stopa dobových znamení, pretrvávala.
