Ach, to je trápenie. Hovorí ráno. Šuchce sa a vzdychá. Otvára dvere a vpúšťa ranné svetlo. Aké trápenie, pýtam sa. Že musíš toľko cestovať, odpovedá. Hovorím, že ma to baví. Ju to nikdy nebavilo, a teraz už vôbec nie. Nikdy nikam.
Prehratá bitka
Už sa len šuchce, desať krokov sem a desať späť. Akoby jej telo konečne prehralo bitku so strachom z neznáma. Akoby už bolo tým strachom celkom prežraté. Presúva sa, šuch-šuch-šuch. Je to ale oštara, toľko šoférovať. Ide do kuchyne, ktorá sa časom akosi scvrkla. Aj ona sa zmenšila. Idem za ňou a vdychujem nehybný pach domu. Som priveľký, nemôžem sa tu voľne pohybovať. Preto radšej celé hodiny sedím na verande a pozerám na záhradu, na stromy, čo tu rastú, odkedy sa pamätám. Som priveľký, aby som sa mohol voľne pohybovať vo vnútri a v tom rokmi znehybnenom pachu.
