Odsýpa to. Najmä začiatkom leta.
Ak v takom meste chcete niečo písať, musíte si sem čosi priviezť so sebou. Čosi rušivé, dramatické, pulzujúce, hlodajúce, traumatizujúce, čosi, čoho hrot treba ešte trochu vybrúsiť, vycibriť. Voľačo z problémového nefungujúceho sebapožierajúceho mesta.
Voľajakú ekšn! Ako z Bratislavy.
Už vo vlaku do Viedne. Sedí vedľa mňa cez uličku trojica slušne vyzerajúcich ľudí v strednom veku. Môj pohľad na nich nezmení ani to, keď sa spolu začnú rozprávať po rusky. Prichádza kontrolór. A žena sa ho lámanou slovenčinou pýta, či lístok, ktorý má, platí vo Viedni aj na mestskú dopravu.
„To ti neplatí. To si mala povedať, keď si si ho kupovala,“ odpovedá jej, drzo tykajúc kontrolór. Žena ostane v pomykove. Myslím, že sčasti preto, že očakávala, že lístok platí aj pre mhd, ale v prvom rade preto, že jej je jasné, že kontrolór jej drzo tykal a nie je jasné prečo.
Ani mne, priznávam sa.
A potom sa idem dať vyfotografovať. Na Mariánsku ulicu. Tu je ešte fotoslužba so živým človekom, ateliér, nie kabínka s prístrojom. Navyše je to asi jediná adresa, na ktorej sa od čias môjho detstva udržala totožná služba. Fotila som sa tu ako žiačka základnej školy, študentka vysokej aj ako pracujúca. A ani dnes ma nesklame, starostlivá pani fotografka mi poradí, aby som sa napudrovala, lebo sa lesknem. „Teraz je také počasie, všetci sa lesknú,“ povie.
