Umiestnenie busty Ferdinanda Ďurčanského v Rajci vyvolalo množstvo reakcií. Očakával som, že k tomuto nehanebnému aktu, ktorý je v podstate napľutím na takmer 70-tisíc zavraždených slovenských Židov a ďalších obetí, zaznie jednoznačne odmietavé stanovisko od predstaviteľov Ústavu pamäti národa – inštitúcie, ktorá vznikla aj preto, aby sa na Slovensku nikdy nezabudlo na veľké množstvo ľudského utrpenia. Nedočkal som sa. Predstavitelia ÚPN mlčali.
Ich mlčanie som pochopil až v týchto dňoch, keď som si prečítal „Historické hodnotenie osoby Ferdinanda Ďurčanského“, ktoré Ústav na žiadosť primátora Rajca vypracoval. Myslím, že ho nemožno hodnotiť inak ako škandalózne a nechutné.
V celom dvojstranovom stanovisku je o Ďurčanského podiele na postupnom definitívnom riešení židovskej otázky na Slovensku jedna veta: „Ako minister vnútra však presadzoval obmedzujúce protižidovské opatrenia, predovšetkým v politickej oblasti.“
Ďurčanského pôsobeniu v období Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945 je v stanovisku venovaná necelá tretina textu. Zvyšok sa venuje jeho politickej kariére pred 14. marcom 1939 a najmä jeho povojnovej exilovej činnosti. Tak sa dozvedáme, že „obhajoval práva Slovákov v situácii, keď bola národnoštátna myšlienka vo vlasti udupávaná“, že „zomrel v Mníchove v roku 1974, symbolicky na 35. výročie vzniku 1. SR“.
Nedozvieme sa však, že mal v súvislosti s denacifikáciou a povojnovými procesmi v Norimbergu celoživotný zákaz vstupu na územie Spojených štátov.
Podľa hodnotenia ústavu je „Ďurčanský nepochybne významnou osobnosťou slovenských dejín 20. storočia“ a jeho „celoživotným úsilím bolo naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa“, síce sa „dopustil mnohých chýb, prešľapov, nešťastných vyhlásení, ktoré nie sú z hľadiska demokratickej politiky prijateľné“, ale „rozhodne mu nemožno uprieť zanietenie a aktivitu, ktoré vyvíjal v pomeroch krajne neprijateľných pre ideu štátnej samostatnosti.“
Povedomá dikcia
Celá dikcia, používané výrazy a alibizmus tohto textu pripomínajú slovník ľudí pravidelne sa stretávajúcich 14. marca na oslavách výročia vzniku slovenského štátu. Tí sú síce v mnohom otvorenejší, no rovnako si dávajú pozor, aby pri ich verejných vystúpeniach neodznelo niečo, za čo by im hrozil trestnoprávny postih.
