Máme radi ťažké veci, hovorí moja študentka Elizaveta tak trochu aj za svojich spolužiakov zo skupiny o rozhodnutí venovať sa štúdiu slovenčiny. Z ponuky slovanských jazykov na Bieloruskej štátnej univerzite v Minsku si mohla vybrať poľštinu, češtinu, srbčinu alebo bulharčinu, ale, ako vraví, uprednostnila slovenčinu, lebo patrí medzi najťažšie a najkrajšie jazyky na svete.
Rýchlosť, s akou pri štúdiu postupuje, podobne ako i väčšina jej kolegov, napovedá, že sa zložitosťou jazyka nedá len tak ľahko odradiť. S takým zanietením sa môže človek učiť iba jazyk, do ktorého sa zamiluje. Ak v ňom zároveň rozpozná neviditeľný kľúčik, ktorý mu pomôže jedinečným spôsobom otvoriť predtým neznámu krajinu a jej kultúru, má o nezanedbateľnú motiváciu navyše.
V Minsku sa stala slovenčina hlavným študijným odborom až v tomto akademickom roku. Jednu z posluchární sa už po niekoľkých týždňoch podarilo premeniť na slovenskú učebňu. Slovenské veľvyslanectvo v Minsku vypomohlo nadbytočným nábytkom, naše ministerstvo školstva zasa v tamojších podmienkach nesmierne potrebným technickým vybavením.
Vďaka podpore niekoľkých slovenských vydavateľov zároveň v učebni vzniká slovenská knižnica, ktorá má vo fonde okrem odborných publikácií už aj o čosi viac než sto kníh beletrie, čo študenti využili aj počas prvého ročníka prekladateľskej súťaže zo slovenčiny do bieloruštiny.
