Keby bolo keby, boli by sme v takom nebi, kde je čítanie kníh rovnako populárne ako hokej.
Keby bolo ešte viac keby, čítanie pôvodnej slovenskej literatúry by bolo dokonca ešte populárnejšie ako hokej. V tom nebi by sa sviatočné dni neurčovali podľa víťazstiev vo vojnách, ale podľa narodenia našich najlepších spisovateľov. A čitatelia by sa vždy 27. júna schádzali v literárnych fan zónach, pod pazuchou jeho knihy a v tabletoch jeho publicistické články, sedeli by na tráve, čítali, občas by si pripili kvapkou červeného a vášnivo sa dohadovali, ktorý jeho román je najlepší a ktorý preklad najpôsobivejší. Bez mávajúcich zástav, bez dupania a vykrikovania.
27. júna má totiž narodeniny Pavel Vilikovský – tento rok sympaticky okrúhle, akurát pohladkať. Pohladkať tak ako sa nás on dotýka svojimi príbehmi bez veľkých príbehov, ale s prekvapujúcimi metaforami. Pavel Vilikovský píše slovami, ktorými zároveň spochybňuje schopnosť slov čokoľvek opísať. A predsa! A predsa tými spochybnenými slovami hovorí o nás všetko. Vrátane toho, o čom si myslíme, že na nás nevidno.
