e, jej pričasté osobné, v mimoriadnych prípadoch aj programové spory, už ani nehovoriac o prevalených korupčných a klientelistických kauzách.
Tomu, kto ešte stále nechcel pochopiť, ako sa „sekol“ v prípade voľby „zmeny“, to dávali dostatočne najavo politici pragmatických strán. Ficovsko-flašíkovské bonmoty nerozlišujúce medzi „kradnutím za Mečiara a kradnutím za Dzurindu“, stavanie oboch politických alternatív na jednu kvalitatívnu úroveň - síce nespravodlivé a nepresné, ale tak ľahko zapamätateľné a presvedčivo znejúce - prinieslo svoje ovocie. Tým skôr, ak pod kotly vytrvalo prikladala Aliancia nového občana a s ňou spriaznené médiá. Kvôli objektivite treba priznať, že bez vetra sa ani lístok nepohne - a pričasto išlo o vetry veľmi silné (pozri kolaps Devín banky, zmrzačená reforma verejnej správy, váhanie okolo nebankových subjektov, pochybný predvianočný predaj akcií VSŽ či naposledy nejasnosti okolo vláčikového tendra…).
