Tridsaťšesť guliek, ktoré zobrali v Kábule život viceprezidentovi Hadži Abdulovi Kádirovi, nesie v sebe veľmi hrozivé posolstvo: Afganistan nie je v žiadnom prípade stabilizovanou krajinou! Osem mesiacov po rozbití Talibanu a rozmetaní teroristickej siete al-Káida ukazuje krajina pod Hindukúšom priveľmi zjazvenú tvár. Napriek prítomnosti špeciálnych jednotiek protiteroristickej koalície i Američanom oddanému prezidentovi Hamídovi Karzajovi a jeho úsiliu a sľubom, že dá Afganistan do poriadku. Nepomáha ani prítomnosť donedávna exilového kráľa Záhira Šaha, málo pomohlo aj nedávne rokovanie parlamentu, tradičnej Loja džirgy, ani milióny dolárov na platy štátnych zamestnancov! Tak potrebná stabilizácia sa nedeje.
Do podobného problému sa v krajine dostali v dávnejšej i nedávnej histórii Angličania aj Sovieti. Angličania sa pokúšali ako prví o zjednotenie afganských kmeňov pod vládou vernou britskej korune. Kto išiel aspoň na prvý pohľad s nimi, toho dokázali odmeniť prísľubom slušného úradu. Mocní náčelníci vždy obľubovali guvernérske posty jednotlivých provincií. Lenže keď sa na vplyvné miesta dostali, vládli podľa vlastnej predstavy. Geografické členenie ponúkalo odjakživa nutkanie oddeliť jednu provinciu od druhej. Máloktorý kmeňový náčelník túži podieľať sa s niekým iným na moci. Stačí, ak ovláda provinciu. Tam je absolútnym vládcom. Náčelníci sa preto v čase prerušovaného mieru veľmi málo zaujímali o posilnenie kábulskej centrálnej vlády. Keď Briti trvali na vytvorení mocnej ústrednej administratívy a odobratí právomocí „vyšším územným celkom“, pocítili, ako sa im moc rozptyľuje pod rukami. Uchýlili sa k sile. V tej chvíli sa však Afganci dokázali okamžite zjednotiť a Angličania museli odísť.
Pred vyše dvadsiatimi rokmi vtrhli do krajiny sovietske vojská. Moskovské vedenie zabudlo na anglickú trpkú skúsenosť a znovu sa dopustilo rovnakej chyby. Členovia kremeľského politbyra sa nazdávali, že dôstojníci, ktorí vyštudovali na sovietskych vojenských akadémiách, dokážu preniesť novú „ústrednú“ moc na celý štát. Ich surový pokus sa skončil aj pre nich samotných tragicky.
Američania zohrali pri potláčaní Moskvou podporovaných vládcov veľmi dôležitú úlohu. Spoliehali sa na mudžahídov, medzi ktorými operoval aj vtedy ešte nie veľmi známy Usáma bin Ládin! Z priateľa sa neskôr zrodil nepriateľ mimoriadneho kalibru. Od mudžahídov sa presunul k novému hnutiu Taliban. Stal sa jedným z jeho finančných a logistických sponzorov. O tom, ako sa to celé skončilo, sa svet presvedčil vlani 11. septembra. Američania sa od počiatku odvetného vojenského zásahu predsa len snažili poučiť z histórie. Taliban spojený s Usámovou al-Káidou dokázali za pomoci najmä vojsk afganskej Severnej aliancie pripraviť o moc. Ukazuje sa však, že najmä v Kábule. A to vonkoncom nestačí. Vražda mocného viceprezidenta, vodcu najväčšieho paštunského kmeňa Hadži Abdula Kádira, bývalého guvernéra provincie Nangarhár, je toho až príliš krvavým dôkazom.
