Rozprestiera sa ponad priepasť času a drží nás nad ňou, aby sme sa neprepadli kdesi na dno temnoty a úzkosti.
Potom sa niet čo čudovať, keď si v čase tohtoročných sviatkov Turíc idem vyfajčiť cigaretu k Nietzscheho hrobu. A naozaj je tam lavička uprostred trávnika a veľký popolník. Osieva sa drobný a tichý dáždik a v riedkej hmle môžeš, ak chceš, počuť hoci Vajanského, aj keď jeho informácia nie je veľmi presná, lebo pochádza len z druhej ruky a ja toto píšem z prvej a pravej ruky. Tou rukou položím do jarčeka v písmene N na ležatom mramorovom náhrobku vetvičku stálezeleného krušpánu z Pukanca a stade aj kamienok do písmena F. Tu, v malej dedinke Röcken neďaleko Lipska odpočíva Friedrich Wilhelm pri otcovi, matke a sestre Elisabeth. Pozadie im tvoria mohutné a staré neomietnuté kamenné kvádre múrov kostola, kde kázaval otec Carl Ludwig. Za kostolíkom Friedrichov rodný dom a veľká farská záhrada plná kvetov, kríčkov, stromov a trávy.
Ešte si do neplatného pasu ako do herbára vložím biely kvietok stokrásky a beriem do Pukanca, o ktorom prítomní zosnulí pravdepodobne ani netušili rovnako ako o Banskej Štiavnici, kde na lýceu študoval básnik Šándor Petöfi a mladý poslucháč klasickej filológie na univerzite v Lipsku Friedrich očarený zhudobnil Petöfiho báseň. Lebo kultúra je nekonečná sieť, jej pospájané uzly sú všade a očká vidia. Myšlienky sa prenášajú ako kamienky vo vrecku môjho saka, metafory putujú a blúdia v priestore a čase. A čo Vajanský? „Čítal som niečo z Nietzscheho, filozofa, ktorý sa práve zbláznil,“ píše mu priateľ z Ruska. „Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Also sprach Zarathustra. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha!“
