Dejiny umenia aj kultúrna antropológia nám ponúkajú dostatok svedectiev o tom, že človek si svoje teritórium odnepamäti značkuje napísaným slovom, namaľovaným alebo vyrytým obrazom. Praveké jaskyne, vikinské mená, rímske katakomby, pompejské múry. Podpis, urážka, vyznanie lásky, prejav nadšenia, magická formulka. Za touto „akciou písania“ sa skrýva akési pudové nutkanie zhmotniť myšlienku, ukázať ju a odovzdať ďalej, zanechať stopu svojej prítomnosti. Písmo a slovo sa v tomto prípade realizujú ako biologická potreba, ktorá vždy vychádza z vnútra jednotlivca alebo skupiny.
Naše staré mamy si do kuchýň vyšívali nástenky s vetami „Kde Boh hospodári, tam sa dobre darí“ či „Útulná domácnosť, jediné šťastie“. Motivácie starých mám mať takúto nástenku mohli byť rozmanité. Mohli byť čisto formálne, mohli iba mechanicky pokračovať v istej kultúrnej tradícii, no mohli slúžiť aj ako demonštrácia skutočne žitých hodnôt. A pokojne mohli byť aj ustavičným pripomínaním si plnenia rol, ktoré si daná societa vyžadovala, hoci sa s nimi členovia domácnosti vnútorne nestotožňovali.
V histórii poznáme aj časy, keď sa idey, najmä politické, zhmotňovali do napísaných hesiel a vnucovali zhora v presvedčení, že ak bude nejaká veta stále na očiach, vojde aj do hláv, postojov a konania ľudí. Vieme, že misia „hesla“ veľmi často splnila svoj cieľ – ostali po nej masy nevinných obetí.
