Bačova reťaz

1.

Keď čítam noviny, mávam niekedy pocit, že všade sa píše o zlých snoch, s ktorými si ľudia nevedia rady ani po prebudení. Čo bude, keď skrachuje Grécko? A čo bude, keď skrachuje celá Európa? A čo by bolo treba spraviť s tými, ktorí majú všetky tie zlé sny na svedomí, a pri tom im samotným nič nehrozí, pretože – ako to pekne povedal oňahdy v televízii jeden prostoreký politik: „Koho chcete naháňať? A čo budete mať z toho, keď niekoho dohoníte? Veď tie rozkradnuté miliardy sú dávno niekde na Kajmanských ostrovoch…“

Bŕŕŕ! Našťastie, v lete môžeme hodiť všetky zlé sny za hlavu a vybrať sa nie na Kajmanské ostrovy, ale niekde bližšie… napríklad na niektorý slovenský salaš.

Tak sme to predsa na Slovensku robili vždy. Tak to bolo už v mojom detstve.

Spomínam si, že už v prvých dňoch strávených na tomto svete som vyrobila problém. Nechutilo mi materské mlieko a odmietla som ho piť. Možnože chyba nebola ani tak v mlieku, akože sa mi nepáčila nádoba, z ktorej ma mama nútila piť. Už vtedy som dávala prednosť sklu a ostalo mi to dodnes. Keď hrozilo, že zomriem na podvýživu, prevarili mi kravské mlieko, očným kvapadielkom kvapli doň koňak a dali mi piť zo sklenej fľaše. Zachránili mi život. Čudujem sa, ako môže niekto piť z umelej hmoty či kovových pohárov, ba niektorí sa napijú aj z drevenej nádoby. Raz som dokonca videla, ako si chlapi na salaši nabrali do umastených klobúkov vodu zo studničky a pili. Keď som to videla, mala som osem rokov a tento zážitok patrí medzi mnohé v mojom živote. Nejde o to pitie vody. Stalo sa niečo oveľa nevšednejšie. Začnem poporiadku.

Moji rodičia odišli do kúpeľov a mňa zverili do opatery otcovmu priateľovi. Ujo Tomáš k nám chodieval každú nedeľu na obed. Bol vyštudovaný právnik, tak ako môj otec, ale pracoval ako robotník v kameňolome. Za socializmu kapitalistickí právnici neboli v móde a postupne ich posielali k lopate. Ujo Tomáš mal za úlohu v tom kameňolome zapaľovať šnúru vedúcu k výbušnine. Keď začala horieť, mal povinnosť utiecť a skryť sa. Potom nastal výbuch.

Moji rodičia sa čudovali, že pri takejto práci vydrží. Ujo Tomáš totiž bojoval vo vojne a odniesol si odtiaľ strašné spomienky aj s následkami. Nebol síce ranený, ale na tvári sa mu vytvoril tik. Mykalo mu pravým kútikom úst a nesmel počuť hvízdanie. Hovorilo sa, že mu popri hlave zahvízdala guľka. Odvtedy, keď niekto zahvízdal (nestávalo sa to často), niečo mu v mozgu preskočilo a z mierneho dobráka sa stal zúrivec. Rozmlátil všetko, čo bolo poruke, strašne kričal a bol by schopný vraždiť aj takých, ktorí nehvízdali. Liečili ho na psychiatrii a zdalo sa, že mu pomohli alebo odvtedy nikto nezahvízdal. Ostal mu len ústny tik.

Ujo Tomáš nosil silné okuliare, na každom oku iný počet dioptrií, čo spôsobovalo, že mal jedno oko väčšie. Väčšie aj menšie oko mal čierne, obe ako pingpongové loptičky vyváľané v horúcom asfalte. Aj chlpy mal čierne. Tie, čo mu vyrastali z hrude, celkom pri krku, mal voľne vyložené na svetlej kravate. Obdivovala som ich pri nedeľnom obede. Chĺpky mal aj na článkoch prstov aj v ušiach. Na nich niekedy mával zaschnutú penu od holenia. Nechty mal ružové a čistučké, ako keby chodil na manikúru.

Teda tomuto ujovi ma rodičia zverili na tri týždne. Vybral si dovolenku, varil, čítali sme spolu rozprávky, chodili sme sa kúpať k rieke.Od rána do večera sa mi príkladne venoval. A v jeden deň sa rozhodol, že pôjdeme na celodenný výlet na salaš. Ponatieral chleby maslom, dal medzi ne papriky a povedal, že keď prídeme na salaš, prikúpi tam k tým chlebom ovčí syr. Pribalil sklený pohár, vody sa vraj napijeme zo studničky. Oblečené mal pumpky a na hlavu si dal veľkú vreckovku so štyrmi uzlíkmi. Na cestu si vzal aj dlhú hrubú vyrezávanú palicu. Bol na nej kolom dokola vyrezaný nápis z Hájnikovej ženy „Pozdravujem vás, lesy, hory.“ Poučil ma, že palicu použije, keby nás prepadol medveď.

2.

Vyrazili sme skoro ráno. Tráva bola vlhká od rosy, hmla sa dvíhala z hôr a strácala kamsi, vôbec nezastrela modré nebo. Prešli sme okolo JRD, kde bučali kravy a krochtali prasatá. Zem okolo družstva vyzerala ako tvár po ovčích kiahňach. Samé jamky od nôh zvierat a vôňa hnoja. Za družstvom bol kopec Koňový vŕšok. Na jeho vrchole stál malý murovaný domček – vodojem a vedľa neho kaplnka s panenkou Máriou Sedembolestnou. Pred kaplnkou bola váza s umelými kvetmi a pri nej niekoľko vyhasnutých sviečok. Z jednej som si odhryzla. Vosk u nás žuli všetky deti okrem tých, ktorémalipríbuzných v Amerike. Tie žuli „americkú smolu“, niekedy nám dali požuť, ale museli sme vrátiť.

„Fuj, sviečka sa nežuje. Vypľuj!“ prikázal ujo milo. Vôbec nezvýšil hlas. „V lese ti odškrabnem zo stromu živicu. Tá je dokonca zdravá.“

Ujo vždy splnil čo sľúbil. Vreckovým nožíkom zoškrabol živicu z prvého stromu a dal mirovnodo úst. Polepila mi zuby. Dokonca horné k dolným, nemohla som ani rozprávať. Keď ujo zistil, čo spôsobil, začal mi ju zo zubov zoškrabávať vreckovým nožíkom. Hrubšie časti živice odstránil, ale lepkavý povlak mi na zuboch aj tak ostal, no ujo sa s tým nezmieril. Keď sme doputovali k potoku, namočil si prsty do vody, potom si ich strčil do piesku a povedal: