Podľa Solónových zákonov v starom Grécku každý, kto sa počas rozbrojov v obci nepridal ani na jednu stranu, stratil česť a prišiel o občianske práva. Rozbroje u nás nehrozia, len pamäť máme skrznaskrz deravú, a tak trpíme základnou dezorientáciou. Ale pridať sa vieme.
Neexistujúci svet?
Bývalý hokejový hrdina pred časom povedal novinárovi, keď sa pýtal na minulosť ním preferovaného kandidáta na prezidenta republiky: „Aká minulosť? My sa dívajme do budúcnosti v týchto kritických časoch!“ Populárny spevák uviedol: „Myslím, že väčším hrdinstvom bolo zostať, ako odísť. Navyše, nebolo tu až tak zle.“ Populárny športový komentátor vo výslužbe bilancoval: „Chyby sa robili všade, politické vraždy boli vždy a sú dodnes na celom svete… Disidenti napísali nejaký pamflet, potom sa dali zatvoriť..., aby boli po prevrate slávni...“
Akoby oni a ďalší žili na adrese: DDR Museum, Karl-Liebknecht-Str. 1, Berlin. Návštevníci výstavy tu nastupujú do trabantov a vydávajú sa na okružnú jazdu sivým svetom panelákov. Potom vojdú do bytu na východoberlínskom sídlisku, prekutávajú unifikované izby, zapínajú televízory so západným či s východným programom a odchádzajú do kina, kde dávajú dokument o krajine, v ktorej sa nesmelo tlieskať, ak sa tlieskalo, tak ako dnes v Bielorusku.
Dve farby
Nielen červené, aj hnedé diery obsahuje naša ementálna pamäť. Jeden z príkladov: v Rajci osadili bustu Ferdinanda Ďurčanského, reprezentanta protižidovskej politiky, v roku 1947 v neprítomnosti odsúdeného Národným súdom na trest smrti. Primátor, ktorý musí vedieť, že rozsudok je aj dnes právne platný, vyhlásil, že politik môže mať v meste bustu, lebo bol Rajčan, a on na ňom vidí skôr pozitíva.
