Demonštrácia gejov znova rozrušila spoločnosť. Vyhrabal som niekoľko novín z obdobia sufražetiek. Veru, väčšina občanov sa vyhrážala päsťami, keď išlo o rovnoprávnosť žien. No týmito článkami sa už dnes ani nezaoberáme. Zaujímavejšie sú články ľudí, ktorí si vedeli predstaviť zmenu v postavení žien, ale považovali za nevkusné, aby sa ženy preto pretŕčali na uliciach.
Títo ľudia uznali, že „niečo“ by bolo treba v tejto „veci“ urobiť, ale odmietali, aby to „niečo“ urobili tí, ktorých sa to týka, a to ešte takým „ordinárnym“ spôsobom, ako to robili sufražetky.
V súčasnosti akoby sa tento istý jav zopakoval s gejmi. Nemyslím tu na reakciu primitívov s bejzbalovými palicami, ale na prejavy ľudí, ktorí uznávajú európske hodnoty. Tí síce priznávajú, že na svete je ešte niekoľko nevybavených vecí okolo právneho postavenia gejov, ale myslia si, že čas a spôsob riešenia môžu určiť jedine oni, čiže väčšina. (Prirodzene, v rámci dobrého vkusu!)
A upokojujú nás, že riešenie je len otázkou času. Lebo väčšina sa nikdy nenáhli, keď je reč o veciach menšiny. A spoločnosť ticho súhlasí s tým, že ak sa vzťah dvoch gejov skončí (hoci tak, že jeden z nich zomrie), v tom prípade ten druhý nemôže mať z právnej stránky žiadne požiadavky. Darmo žili spolu hoci aj dvadsať rokov. A väčšina na to hovorí OK. Lebo väčšina (môže to byť etnická či náboženská) sa vždy správa takto, ak ide o menšinovú záležitosť. Vysloví, čo je normálne a potom sa drží svojich absurdít.
