Radi sa hráme s frazeologizmami. Obmieňame a dopĺňame ustálené spojenia, vety, príslovia, porekadlá, posúvame ich významy. Krížime ich navzájom, utvárame ich paralelné novotvary alebo parafrázy: „Komu sa nelení, tomu sa firma zelení“, „Bojí sa pozrieť euru do očí“, „Komu sa nelení, ten druhému jamu kope“, „Reforma školstva spí ako Šípková Ruženka“. Sú to vďačné hry, pretože vďaka nim je naša reč pôsobivejšia, údernejšia, vtipnejšia. Táto jazyková činnosť je niekedy zámerná, inokedy ide skôr o nevedomú zámenu, nepresnosť, nedokonalé poznanie. Niekedy je ťažké určiť, či ide o jedno, alebo o druhé.
Namiesto frazeologizmu „vziať nohy na plecia“ (utekať) sa často používa obmena „vziať nohy na ramená, na chrbát“, čo skôr svedčí o nerozlišovaní významu slova plece a rameno alebo o nepresné zapamätanie si spojenia. Frazeologizmy „nebolo tam ani živej duše“ a „neprejde tadiaľ ani živá noha“ sa vo svojich druhých častiach takisto často zamieňajú („nebolo tam ani živej nohy), čo spôsobuje zrejme skutočnosť, že v oboch prípadoch majú druhé časti spojení význam „nikto“.
Bez poznania situácie alebo širšieho kontextu je niekedy ťažké určiť aj význam úmyselne pretvoreného frazeologizmu: „Reči sa hovoria, jadro tu zostáva“ je názov článku reagujúci na politické plány/sľuby obmedziť v Európe využívanie jadrových elektrární po japonskej katastrofe. Názov výtvarnej inštalácie „Lepší holub v hrsti ako vrabec na streche“ môžeme vnímať ako pomýlenie, pokiaľ nevieme, že zámerom je upozorniť na silnejúci konzum, keď sa už nestotožňujeme s presvedčením, že lepšie je mať menšiu vec, ale istú („lepší vrabec v hrsti ako holub na streche“), ale naopak – každý chce mať holuba, čo tam po vrabcovi.