Čo sa Slovenský inštitút môže učiť od Goetheho. Do Goetheho inštitútu v Bratislave som prvý raz vkročil roku 1991. Prihlásil som sa na kurz nemčiny, no objavil som aj knižnicu, ktorá mi vyrazila dych. Vtedy sa ešte v Bratislave dali požičiavať kvalitné knižky aj na Americkej ambasáde, ale to sa so začiatkom vojen Busha mladšieho stoplo. Zato „Goethe“ zostal otvorený, rástol a rozširoval sa.
V júli 2011 oslávil Goetheho inštitút, jedna z najväčších kultúrnych ustanovizní na svete, šesťdesiat rokov od svojho založenia. Slávnostné podujatie v Berlíne nebolo estrádou. Hudobný program zabezpečil kultový Ensemble Modern s avantgardným programom kórejskej a maďarskej novej hudby. V prejavoch nezneli len pochvalné tirády. Tuniský režisér a jeden z lídrov Jazmínovej revolúcie Fadhel Jaibi upozornil, že zmena na severe Afriky sa dokončí jedine s pomocou Európy a vyzval na intenzívnejšiu kultúrnu výmenu.
Pri rekapitulovaní „Goetheho“ aktivít som s trpkými pocitmi spomínal na slovenské kultúrne inštitúty v zahraničí. Izolované, často neznáme a v médiách prehliadané priestory v Berlíne, Moskve a inde komunikujú najmä v slovenčine pre hŕstku krajanov. Česť výnimkám, ktoré sa snažia o plnohodnotnú prácu, ale zásadná chyba je v systéme. Naše inštitúty nemajú koncepciu, chýba im politická nezávislosť, odborná kvalita aj zmysluplný rozpočet. Kultúrna diplomacia je u nás v podstate neznámy pojem.
