Vo veku deväťdesiatosem rokov odišiel ozajstný Človek. Možno to bol jediný štátnik, ktorý nehral divadlo, keď zdôrazňoval, že má vždy na zreteli záujmy jednotnej Európy.
Úradne mu prislúchalo oslovenie pán doktor. V užšom kruhu ho oslovovali jeho cisárska výsosť, i keď sa tohto titulu už pred desaťročiami vzdal. Bol posledným habsburským vladárom, najstarším synom Karola IV., následník trónu, Otto von Habsburg.
Už v mladom veku pochopil, že Európa sa po prvej svetovej vojne nenávratne zmenila. Táto zmena ho však nijako nevtesnala do takej pasivity ako väčšinu korunovaných hláv, ktoré sa po strate trónu utiahli do vznešenej samoty.
Otto Habsburg ostal aj po strate trónu a monarchie vedúcou verejnou osobnosťou. Mal sotva dvadsať rokov, keď zistil, že náš kontinent sa dostal do vážnej krízy, čo sa len uplatnením klasických európskych hodnôt nedá zachrániť. Stal sa členom vtedy vzniknutej paneurópskej spoločnosti a odvtedy zanietene obhajoval demokratické hodnoty.
Vznikla paradoxná situácia, keď sa z monarchu stal najväčším borcom demokracie v Európe. Keď Hitlerovi ľudia zavraždili kancelára Dolfussa a diktátor začal ohrozovať Rakúsko, prihlásil sa a ponúkol krajine svoje služby. No väčšina Rakúšanov vtedy nerozoznala blížiace sa nebezpečenstvo a jeho ponuku odmietli.
Viac verili Stalinovi
Unikajúc pred Hitlerom sa dostal do Spojených štátov, kde sa viackrát stretol s prezidentom Rooseveltom, ktorému tiež ponúkol svoju pomoc. Chcel Podunajskú federáciu. Chcel uprostred Európy vybudovať vplyvný štát úctyhodnej veľkosti, ktorý bude schopný odolať nemeckému tlaku i Stalinovej rozpínavosti. Je pravda, že tento projekt bol trochu naivný, ale verne odzrkadľoval osobnosť Otta Habsburga, kde demokracia, kresťanstvo a európske tradície hrali hlavnú úlohu.
Nie on mohol za to, že Rooseveltovým ľuďom sa viac páčili bezuzdné plány uja Joea (Stalina) ako jeho vysnený vzorový štát. Voči cynickým protivníkom prehral, ale od päťdesiatych rokov pokračoval v boji za vytvorenie demokratickej a jednotnej Európy.
Stal sa vedúcim predstaviteľom Paneurópskej únie a neexistoval taký drobný národ či malý štát, ktorých problémy by nevzal na seba. Hovoril šiestimi jazykmi a bol občanom štyroch európskych štátov. Zohral aktívnu úlohu v príprave zmien v roku 1989. Drukoval Maďarom, Nemcom, ba i Československu. Hoci možno Česi boli jediným európskym národom, s ktorým nemal priateľské vzťahy. Neviedla ho však politika urazenosti. Jeho prioritou bola jednotná Európa rovnocenných národov.
