Čierni baróni v krčme dosahovali vo vybraných momentoch hurónsky rehot. Nielen to, ale v ešte vyberanejších diváci predbiehali v zľudovelých hláškach hercov. „Prečo má Žižka vyrezávanú haluz v ruke? Veď nebol kapelníkom. Prečo nemá aspoň guľomet? Veď pred 500 rokmi ešte nebol guľomet. Ani ja som vtedy nebol majorom, to som terazky!“ V podmaľbe hudbou sa úžasne strieda vojenská s ľudovou dychovkou. Chlapi vášnivo mastia karty. Esá v TV a esá v šenku nie sú v rozpore.
Je ešte ďaleko, kým slovenskí výtvarníci aj s tými, čo ich vyberajú, vyvezú von naše témy tohto rangu ako svoje vlastné, ale na tohtoročnom benátskom Bienále si svoje vyviezli z domu talianski autori a tí, čo ich vybrali – je ich tam zo dvesto. Organizátori pridali na chvoste Arsenale ešte dva hektáre budov, nábrežia i záhrad pod jedným heslom: Umenie nie je Cosa Nostra a rozbalili jednu tému v celej rozmanitosti autorských prístupov.
Táto hrôzostrašnosť bola ďaleko od samoúčelnosti, ktorej bolo na ceste kilometre dlhej starej výrobnej linky, ktorou sa spúšťali na vodu benátskej vojnové lode. Veď nie bez príčiny tu boli namiesto hostesiek či dôchodkýň, ako v SNG, carabinieri v kanadách a ich rýchly čln do hodiny aj päťkrát prebrúsil tento posledný koniec expozície, ktorý sa stal vlastne prvým.
