Treba využiť všetky dostupné prostriedky na to, aby sa zabránilo neriadenému a nekontrolovanému vývoju.
Koncom minulého mesiaca sme v parlamente zviedli pomerne vášnivú debatu o tom, s akým mandátom mám na rokovaniach v Bruseli diskutovať o ozdravnom pláne pre Grécko. To, čo sa dnes deje v eurozóne, je neľahké tak na manažovanie, ako aj na vysvetľovanie. Je preto prirodzené, že na domácej politickej pôde bola snaha komplikovanú tému zjednodušiť tak, aby sme občanov nezahltili úradníckym a finančníckym žargónom.
Mrzí ma však, že zjednodušovanie témy vyletelo za zdravú hranicu a vyústilo do hlásania hesiel a pejoratívnych vyjadrení, ktoré ako keby mali vyvolať dojem, že chceme vyhodiť naše peniaze von oknom a že len pomáhame tlstým gréckym darmožráčom.
Dookola som trpezlivo vysvetľoval, a aj teraz to zopakujem, že tu dochádza k fatálnemu mylnému presvedčeniu, že máme na výber medzi dobrým a zlým riešením. Že to dobré je nechať Grékov natvrdo skrachovať a to zlé ďalej prikrmovať ich chronickú neschopnosť riadiť vlastné verejné financie. Koaliční partneri z SaS si to predstavovali tak, že neriadený bankrot bude ako očistec a prípadné dozvuky sa nás až tak nedotknú.
Dobré riešenia už nie sú
Bohužiaľ, svet nefunguje tak jednoducho. Sám som v minulosti viackrát označil reštrukturalizáciu Grécka za lepšie riešenie ako pôžičku, na ktorej sme sa odmietli podieľať. Lenže príležitosť na takýto rýchly ozdravný proces eurozóna zmeškala a dnes si vyberáme len zo zlých a ešte horších riešení.
Návrh na neriadený bankrot, ktorý presadzoval Richard Sulík a jeho strana, by bol podľa mňa najhorším riešením. S južnou Európou máme spoločnú menu a investori, ktorí nám požičiavajú peniaze, nás vnímajú ako jednu rodinu. Otrasy v eurozóne budú mať bezpochyby vplyv aj na cenu, ktorú platíme za naše pôžičky my.
Prepočítala to Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity, ktorá je na to najkompetentnejšia. Výsledok nemilo prekvapil aj mňa. Keby nám v dôsledku krízy stúplo úročenie dlhopisov len o jeden percentný bod na päť rokov, počas najbližšej dekády by sme na úrokoch zaplatili o 2,6 miliardy eur viac. To je obrovská suma.
Práve v snahe vyhnúť sa takémuto scenáru chcú ministri financií predísť neriadenému a turbulentnému vývoju. Pretože už dávno nejde len o Grécko. V posledných dňoch vidíme, že som, žiaľ, mal pravdu. Neriešime tu jeden izolovaný problém jednej problémovej krajiny.
Nákaza nedôvery sa začína šíriť a my sa snažíme za každú cenu tento proces riadiť tak, aby nás všetkých bolel čo najmenej. Sú to veľmi náročné diskusie a s ostatnými ministrami financií sa už vídam vari častejšie ako s kolegami na ministerstve.
Očistcu sa nevyhneme
Neteší ma, že musím riešiť takéto problémy. Ale je to moja práca a zodpovednosť. A ak si chcem robotu robiť dobre, nemôžem mať zviazané ruky. Chcel som, aby mi parlament posilnil mandát tým, že nadefinuje tvrdé podmienky, o ktorých splnení by sme mali v Bruseli hovoriť.
S Richardom sme sa v názore na túto vec na deväťdesiat percent zhodli. Rozišli sme sa akurát v jeho predstave o spôsobe, akým by sa na pomoci Grécku podieľali súkromné banky. Ja som chcel hovoriť o konkrétnej veľkosti ich účasti, SaS o konkrétnej forme – znížení istiny dlhopisov. To by však vyvolalo neriadený bankrot, čo Rišo sám pripúšťal (hoci v preambule jeho návrhu uznesenia Národnej rady sa písalo, že účelom má byť práve zabránenie takémuto vývoju).
Istému očistcu sa nevyhne nielen Grécko, ale celá eurozóna. Bolo by veľkou chybou pustiť vývoj z rúk a nepokúsiť sa ten očistec urobiť znesiteľnejším alebo aspoň menej nepredvídateľným. Chcem urobiť všetko pre to, aby dôsledky tejto dlhovej krízy boleli mojich spoluobčanov čo najmenej.
Richarda Sulíka si vážim, dobre sa mi s ním pracuje a väčšinou s jeho ekonomickými názormi súhlasím. Ale podľa mňa sa mýli, keď sa v tejto ťažkej situácii a v tejto extrémne komplikovanej téme necháva viesť prieskumom verejnej mienky.
Svoje dlhy si musí riešiť každá krajina sama. Tak to predpokladá Lisabonská zmluva a je to jediný spôsob, ako postupovať v situáciách, v akej je dnes Grécko.
Akékoľvek peniaze poslané do Grécka pod nevinným názvom „pôžička“ sú vyhodené von oknom. Toto bolo zrejmé pred rokom a dnes je to nad slnko jasnejšie. Grécko má najhorší rating na svete, výška jeho dlhu dosiahla absurdných 150 percent, štvrtina jeho daňových príjmov ide len na úroky a je vylúčené, aby Grécko za týchto podmienok vôbec niekedy svoje dlhy splatilo.
V tejto situácii odsúhlasí minister financií s plnou vážnosťou poskytnutie druhej pôžičky Grécku, a to napriek tomu, že prvú pôžičku rázne odmietol a jediné, čo sa odvtedy zmenilo, je skutočnosť, že Grécko fakticky zbankrotovalo.
„Akože“ záchrana
Ivan Mikloš tvrdí, že tentoraz je všetko inak, lebo aj súkromný sektor sa už bude podieľať na dlhu Grécka (PSI). Kto by teraz čakal, že zahraničné banky a finančné inštitúcie, ktoré na gréckych dlhopisoch z dôvodu vyššieho rizika roky nadštandardne zarábali, prídu o časť svojich vkladov alebo aspoň úrokov, ten je na omyle. J
ediné, čo sa stane, je predĺženie splatnosti, čo je výsmech a nie tzv. private sector involvement (PSI). Dlhopisy s predĺženou splatnosťou budú samozrejme naďalej úročené, a tak z krajiny bude naďalej odchádzať 16 miliárd eur ročne (pri ročných daňových príjmoch vo výške približne 60 miliárd eur) s tou tendenciou, že úroky budú stúpať a daňové príjmy skôr klesať, prinajmenšom počas najbližšieho obdobia.
Ideme teda akože „zachraňovať“ Grécko, v skutočnosti ide len a len o dotáciu na štedré dôchodky, stomesačné odstupné a iné príjemné benefity. Povedzme, že si to môžeme dovoliť, lebo máme tých Grékov veľmi radi. Ako sa však ukazuje, do problémov sa môže dostať aj také Španielsko, ktorého dlh je na úrovni celého eurovalu. Povedzme, že zachránime aj Španielsko, ďalšie na rade bude Taliansko.
Dlh Talianska je vyšší ako prvá pôžička Grécku, dočasný euroval, zvýšenie dočasného eurovalu a trvalý euroval spolu. Inými slovami, môžeme si v návale nepochopiteľnej štedrosti dovoliť dotovať dvojtisícové Grécke dôchodky a živiť stotisíc prebytočných gréckych úradníkov, ale určite si nemôžeme dovoliť zachraňovať také Taliansko.
Každý za seba
Aké je teda riešenie? Také, že krajiny sa musia zachraňovať samy. Nikdy nebolo v rámci menovej únie dohodnuté, že budeme dotovať krajiny, ktoré nezodpovedne šafária. Inými slovami, vstúpili sme do menovej únie, ale určite nie do transferovej únie a tiež nie do fiškálnej únie. Máme spoločnú menu, ale nemáme spoločné hospodárenie. Presne toto je to, čo vrcholní predstavitelia Bruselu nechcú chápať.
Samozrejme, môže sa stať, že jedného dňa, ako napríklad aktuálne v Grécku, nie je krajina schopná splácať svoje záväzky. Vtedy musí táto krajina z vyššie uvedených dôvodov skrachovať. To je síce silné slovo, preto môžeme použiť aj jemnejšie s tým istým obsahom, ako napríklad vyhlásenie bankrotu, vyhlásenie platobnej neschopnosti, reštrukturalizácia dlhov alebo zníženie istiny. Výsledok je stále ten istý. Svoje dlhy si musí riešiť každá krajina sama, presne ako to predpokladá Lisabonská zmluva v článku 125.
A práve preto požaduje SaS pred akoukoľvek ďalšou pomocou Grécku najprv silnú účasť investorov, teda zníženie samotnej istiny. Všetko ostatné je len a len manipulovanie európskych daňovníkov, čo by možno nebola dráma, lebo také niečo už bruselskí politici spravili zopárkrát. Problém je, že sme na najlepšej ceste k veľkému krachu eura. A to by sme chcieť nemali.
