Veľa mladých ľudí si nevie nájsť prácu v odbore, ktorý vyštudovali. Keď som sa nedávno pýtala priateľkinej dcéry, ktorá je v podobnej situácii, kde všade sa o prácu uchádzala a čo jej povedali, odpoveď znela, že ona nemá čas osobne chodiť ani telefonovať, pretože brigádnicky robí už rok čašníčku. Pravidelne síce posiela „sivíčka“ do rôznych firiem, no ani na jeden e-mail jej dosiaľ neodpovedali.
V duchu som si povedala – tak, ďalšia z generácie, ktorá si myslí, že jej osud závisí od kliknutia na počítači. Je to v podstate jednoduché, do okienka Komu sa skopíruje niekoľko v internete nájdených adries, k tomu sa prišpendlí jedno univerzálne „sivíčko“ a pod to krátka spáva: „Mám záujem o prácu vo Vašej firme, dúfam, že Vás môj životopis osloví.“ A tie životopisy, ktoré občas zablúdia aj do mojej pracovnej schránky, sú ako cez kopirák. Líši sa iba „položka“ vzdelanie, občas aj „položka“ záujmy.
To, čo sa nelíši, je vnímanie samého seba, opis vlastností, schopností a cieľov človeka, o ktorých si myslíme, že v nich tkvie naša hodnota, výnimočnosť, špecifickosť. Niektorí túto časť „štruktúrovaného“ životopisu formulujú dokonca v bodoch alebo v poradí označenom číslami: „Schopnosti: 1. komunikatívnosť, 2. flexibilita, 3. asertivita, 4. spoľahlivosť, 5. zodpovednosť, 6. kolektívny prístup, 7. samostatnosť, 8. obchodný duch, 9. umelecké predpoklady, 10. systematickosť, 11. zmysel pre inovácie, 12. analytické myslenie, 13. schopnosť pracovať pod stresom, 14. schopnosť okamžite reagovať.“
