Aj vďaka tomu, že jej rektor Samo Abrahám patrí k najlepším politológom komentujúcim politiku.
Aj vďaka tomu, že BISLA bola prvou inštitúciou, čo zareagovala na požiar u Guldanovcov a usporiadala úspešnú aukciu: do zimy budú mať vďaka nej strechu nad hlavou. A iste aj vďaka tomu, že tohto roku vypustila do života už tretiu várku svojich bakalárov – 27. júna som mal tú česť predniesť im laudatio.
Pousiloval som sa hlavne ich ubezpečiť, že sa vo svojej voľbe nepomýlili – absolvovali skvelú školu. Jej prednosti si môže uvedomiť napríklad aj každý, kto si prečíta 42. číslo časopisu Kritika & Kontext, nazvané Spor bez konca. Samuel Abrahám, Egon Gál, Martin Kanovský a František Novosád v ňom vedú osem rozhovorov na osem tém, a už to, že ich nazvali Sporom bez konca, svedčí o atmosfére nedogmatickej otvorenosti, ktorá iste vládne aj v posluchárňach tejto školy.
No na záver svojho laudatia som sa radšej presťahoval do žánru, v ktorom sa cítim viac doma – prizval som si na pomoc dcéru Katku, aby mladým politilógom zaspievala pieseň Mackie Messer z Brechtovej a Weilovej Opery za tri groše. Otextovával som ju kedysi v deväťdesiatych rokoch a to, čo sa vtedy dialo, dnes už dávno nie je pravda. Ale ktovie? Aspoň pár strof z nej nech poteší aj čitateľov tohto fejtónu.
