Z cesty sa rýchlo odsunie New York ako taký – veď dotyčný tam bol minulé Vianoce na predĺžený víkend na šopingu – a ide sa na vec. „Je to tam drahé?“ pýta sa. „Je to tam drahé,“ spokojne si sám prikyvuje. „Koľko tam stojí ubytovanie?“ pokračuje, šípiac, že ešte nedosiahol všetky méty, ceny sľubujú väčší adrenalín ako najstrašnejší horor. Sladká hrôza amerických čísel.
Ak mám dobrý deň, potiaľto ešte odpovedám.*
Po odpovedi o nájomnom sa oči pýtajúceho výrazne zúžia. Prestáva žmurkať, interná kalkulačka bola aktivovaná.
„Ako si to môžeš dovoliť?“
Hranice slušného správania, osobnej zóny, čohokoľvek, sú nie prekročené, ale zbúrané, podpálené; na mieste, kde raz boli, narástla tráva, topole už majú vyše troch metrov a hniezdia v nich škovránky. Tu sa aktivuje môj interný security systém a subjekt stojaci príliš tesne pri mojej tvári, snažiaci sa zavetriť dolárovú stopu, je nemilosrdne zaradený do kategórie, ktorú pre renomé tohto periodika nebudem menovať.
Celotelovo vysielam signály, ktoré by človek s miligramom empatie okamžite dekódoval a začal by cúvať, ale subjekt to nevzdáva, nožičky urobia ešte dva svižné krôčky bližšie - možno to zo mňa predsa len vyňuchá.
