Keď prídem z Ameriky na Slovensko, pýtajú sa ma ľudia, ktorých stretávam prvý raz, sériu otázok. Otázky sú vždy rovnaké, vždy rovnako impertinentné, kladené s rovnakou zvedavosťou.
Z cesty sa rýchlo odsunie New York ako taký – veď dotyčný tam bol minulé Vianoce na predĺžený víkend na šopingu – a ide sa na vec. „Je to tam drahé?“ pýta sa. „Je to tam drahé,“ spokojne si sám prikyvuje. „Koľko tam stojí ubytovanie?“ pokračuje, šípiac, že ešte nedosiahol všetky méty, ceny sľubujú väčší adrenalín ako najstrašnejší horor. Sladká hrôza amerických čísel.
Hranice slušného správania, osobnej zóny, čohokoľvek, sú nie prekročené, ale zbúrané, podpálené; na mieste, kde raz boli, narástla tráva, topole už majú vyše troch metrov a hniezdia v nich škovránky. Tu sa aktivuje môj interný security systém a subjekt stojaci príliš tesne pri mojej tvári, snažiaci sa zavetriť dolárovú stopu, je nemilosrdne zaradený do kategórie, ktorú pre renomé tohto periodika nebudem menovať.
Celotelovo vysielam signály, ktoré by človek s miligramom empatie okamžite dekódoval a začal by cúvať, ale subjekt to nevzdáva, nožičky urobia ešte dva svižné krôčky bližšie - možno to zo mňa predsa len vyňuchá.
Práve ste prekročili povolený počet zariadení
Váše aktívne predplatné umožňuje prístup k zamknutému obsahu iba obmedzenému počtu prehliadačov.
Aby ste mohli pokračovať v čítaní článku na tomto zariadení/prehliadači, upravte si, prosím, zoznam zaregistrovaných zariadení v nastaveniach vášho profilu.
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom G368X na číslo 8787.
Pošlite SMS s textom H368X na číslo 8787.
