Americká novinárka Peggy Noonanová, bývalá spolupracovníčka prezidentov Reagana i Busha staršieho, sa v rozhovore pre Lidové noviny vyjadrila k súčasnej americkej kinematografii: „Filmy, na ktorých som vyrastala a mala ich rada v 80. rokoch, boli filmy, ktoré napísali a režírovali ľudia, ktorí mali za sebou životné skúsenosti a tie premenili na filmové príbehy. Teraz je rok 2011, naši scenáristi, producenti a režiséri sú skôr ľudia, ktorí neskúsili život... Hollywood všetko adresuje pätnásťročným chlapcom kdekoľvek na svete. Ale vkus pätnásťročných chlapcov sa vyznačuje záľubou vo výbuchoch, vulgárnych vtipoch a ženách, zväčša blondínkach, ktoré by s nimi mohli čosi mať.“
Citovaný rozhovor sa mi dostal do rúk v deň premiéry Šulíkovho filmu Cigán. A o niekoľko hodín som bol svedkom čohosi úplne iného ako Peggy Noonanová. Videl som film, ktorý je „nehollywoodsky“ autentický, drsný, pravdivý, absurdný, poetický a nadovšetko poctivý. Neidealizuje, neromantizuje, nepoúča. Svedčí o realite, v akej žije nie nepodstatná časť obyvateľov Slovenska. Nedáva recept, ako sa z mizérie vyhrabať. Nerobí falošného advokáta jednej strane ani rozhorčeného žalobcu strane druhej. Iba objektívne a nemilosrdne zobrazuje pliagu eskalácie rasizmu na obidvoch stranách.
