ť deficit poznania temnejšej stránky slovenskej minulosti. Posunutie historických hraníc až do roku 1939 rozšírilo záber pôvodného lustračného zákona aj o fašistický vojnový režim, čo slovenskej verejnosti umožní lepšie spoznať oba totalitné režimy minulého storočia aj s ich negatívnymi dôsledkami na konkrétne osudy.
Je zjavné, že predkladateľ tohto zákona J. Langoš a aj mnohí poslanci, ktorí umožnili prijatie tohto zákona, si od neho sľubujú nemálo - v preambule zákona sa o. i. spomína „presvedčenie, že ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať, a že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom, ani nemôže byť zabudnuté“. Isteže, nie je vôbec vylúčené, že samotný vznik šance nahliadnuť do svojho zväzku, ktorý o niektorých občanoch viedli tajné služby, povedie aj k výraznejšiemu záujmu túto možnosť využiť. Možno však pochybovať o tom, či to však aj spôsobí zmenu väčšinového neodmietavého postoja k spolupracovníkom tajnej služby alebo zmenu väčšinového pozitívneho postoja k uplynulému režimu a to, že história v jej zvrátenej podobe sa nebude môcť opakovať (skúsenosť s viacerými návratmi V. Mečiara k moci dovoľuje tieto pochybnosti vysloviť). A fakt, že dvaja dlhodobo najdôveryhodnejší slovenskí politici - V. Mečiar ako človek, ktorý počas svojho vládnutia tajné služby a jej materiály zneužíval vo svoj prospech, R. Fico si november 1989 vraj „ani nevšimol“ - sú v tejto otázke mimoriadne vlažní, že hlava štátu sa za svoju komunistickú minulosť ani zamak nehanbí, neoprávňuje veľmi očakávať, že po nutných toporných začiatkoch realizácie zákona nastane liečba šokom.
