Keď sme vo Washingtone pred desiatimi rokmi otvárali novú budovu veľvyslanectva, záležalo nám aj na tom, aby sme dali najavo, že sme na ceste do Európskej únie.
Štátnu zástavu Slovenskej republiky, ktorú sme slávnostne vztýčili pred novou budovou, priniesli naši vojenskí pridelenci za zvukov Beethovenovej Ódy na radosť. Pred susednou budovou rakúskej ambasády už v tom čase viala nielen rakúska, ale aj európska zástava.
Apropo, Rakúsko bolo v uplynulých dňoch dejiskom symbolických aktov. Vo Viedni pochovali bývalého korunného princa Otta Habsburského, poslanca Európskeho parlamentu, vyznávača európskeho zjednotenia.
V Kapucínskej krypte sa odohral klasický rituál „klopania na dvere“. Na otázku, kto žiada o vstup, ceremoniár vymenoval všetky „panovnícke” tituly zosnulého, zvnútra ho však odmietli, že „takého nepoznajú”.
Aj po ďalšom zaklopaní a uvedení jeho verejných funkcií prišla záporná odpoveď. Až keď ho ceremoniár označil za „smrteľného hriešnika“, povolili mu vstúpiť.
Niektoré rituály naši susedia zachovávajú, iné majú odvahu meniť. Z podnetu konzervatívnej členky parlamentu Marie Rauchovej-Kallatovej, bývalej ministerky pre rodinu, práva žien a zdravie, sa od septembra 2011 zmení text rakúskej hymny tak, aby obsahoval aj uznanie ženám.
Nebude sa v nej už hovoriť o Rakúsku ako „vlasti veľkých synov“ (Heimat bist du großer Söhne), ale „vlasti veľkých dcér a synov“ (Heimat großer Töchter, Söhne). „Sú aj dôležitejšie témy,“ súhlasí predkladateľka, ale hymna má „symbolickú moc“, preto z nej treba odstrániť rodovú diskrimináciu.
