Veľká väčšina diskusií o druhom pilieri sa točí okolo toho, aké výnosy z neho budú sporitelia mať. Elementárna logika hovorí, že čím vyššie výnosy dosiahnem, tým viac si nasporím a tým väčší dôchodok budem mať. Elementárna logika, bohužiaľ, na finančných trhoch nefunguje. Koncovka (definovanie výplaty dávok a ich indexovanie) môže byť pre reálnu výšku dôchodkov dôležitejšia ako začiatok (sporenie a výnosy).
Väčšina sporiteľov v druhom pilieri má len veľmi hmlistú predstavu, čo sa stane, keď pôjdu do dôchodku. Mnohí ľudia si predstavujú, že sa im nasporené peniaze vyplatia na ruku. Čo je omyl. Za nasporené peniaze si budú musieť kúpiť špeciálny finančný produkt zvaný anuita. Bez preháňania možno povedať, že pojem anuita na Slovensku pozná len úzky okruh špecialistov.
Anuita je dávkový dôchodkový plán a jej základný princíp možno veľmi zjednodušene priblížiť takto: sporiteľ v druhom pilieri donesie do poisťovne 18 000 eur. Poisťovňa na základe úmrtnostných tabuliek vyráta, že čerstvý dôchodca bude žiť ešte pätnásť rokov (t. j. 180 mesiacov). Každý mesiac bude teda sporiteľovi vyplácať dávku 100 eur.
Ak bude žiť sporiteľ dlhšie ako 180 mesiacov, poisťovňa na anuite prerába, ak kratšia, poisťovňa zarába. Mesačná výplata bude v skutočnosti o niečo vyššia ako 100 eur, lebo uložené peniaze bude poisťovňa sporiteľovi zhodnocovať. Ako a o koľko, to je otázka.
Kto, koľko, ako?
Výplatu nasporených peňazí vo forme anuity síce predpisuje zákon, ale žiadne anuity u nás ešte neexistujú. Zákon nedefinuje ani jeden z veľmi dôležitých detailov, ktoré rozhodnú o výške dôchodku: kto bude anuitu poskytovať, akým spôsobom sa bude vypočítavať, koľko bude stáť vo forme poplatkov finančnej inštitúcii a hlavne, akým spôsobom a či vôbec sa bude indexovať.
Na vyššie uvedenom príklade vidíme, že očakávaná dĺžka výplaty anuity podstatným spôsobom ovplyvní výšku mesačnej dávky. Pre poisťovňu je veľkým rizikom predlžujúci sa ľudský vek a bude sa snažiť odhadnúť čas dožitia na čo najdlhšie obdobie (čo znamená nízku mesačnú dávku). Hlavný problém je však v indexácii dávok. Taktiež nie je jedno, aký poplatok sa za poskytovanie anuity stanoví.
Štátne dôchodky sa indexujú podľa nárastu miezd a inflácie. Indexácia súkromných dôchodkov je však veľmi otázna. Uveďme si konkrétny príklad. Priemerný dôchodok v roku 1989 bol 1432 korún, t. j. 48 eur. Kto by dnes z takéhoto dôchodku vyžil? Je v podstate jedno, či by mal niekto v roku 1989 nasporený kapitál na súkromný dôchodok vo výške 48 eur, alebo dvojnásobok 100 eur. Ak by existoval v roku 1989 druhý pilier, bez indexácie o rast cien by hodnota súkromných dôchodkov dávno vyletela komínom a zo všetkých sporiteľov by sa stali sociálne prípady pre Sociálnu poisťovňu.
