Začína sa Homérom a autormi tragédií, potom dlho nič, potom poznáme Gréka Zorbu, potom dlho nič, potom dostávame možnosť dovolenkovať pri gréckom mori a dnes sa nám vnímanie krajiny celkom stenčilo prívlastkami problematická, rozhadzovačná, nestabilná.
Keď sa začítame do úvodnej štúdie zostavovateľa čísla, prekladateľa Marka Drimaja, napríklad do časti o jazykovom vývine gréčtiny, sme nútení triezvejšie hľadieť na históriu vlastného jazyka i našich súčasných jazykových treníc. Vývin gréčtiny v rýchlom slede, to sú starogrécke dialekty, ich zjednotenie (helénistická gréčtina „koiné“), dvojjazyčnosť – ľudový jazyk a návrat ku gréčtine klasického obdobia, turecká nadvláda, od roku 1800 dlhý spor medzi obhajcami ľudového jazyka a archaického jazyka „kathareusu“ (očisteného od turcizmov a blízkeho starej gréčtine) až po uznanie novogréčtiny ako vyučovacieho jazyka v roku 1976, založenej na tradíciách oboch jazykov.
Nič sa však nekončí, pretože, ako píše prekladateľ, staršie diela novogréckej literatúry sú písané starým literárnym jazykom a mnoho výrazov starogréčtiny i kathareusy sa objavuje aj v súčasnej poézii a próze. Takže prekladateľ musí aspoň pasívne ovládať aj tieto literárne jazyky.
Aj v preložených literárnych ukážkach sa núka veľa vecí na uvažovanie a porovnávanie, no jedna zaujme zvlášť. V poviedke Útek cyperského autora Panosa Ioannidesa (preložila Jarmila Šikrová) z obdobia turecko-cyperského konfliktu učiteľka v náhradnej škole detí násilne premiestnených zo severných oblastí ostrova prekonáva jazykovú bariéru znakovou rečou.
