Tvrdia, že ich ruší a nezaujíma. Je jedno, či ide o správy, zábavný program, alebo o film o ôsmej“. Takto sa podľa riaditeľky jedného z hospicov správa až 95 percent ľudí, ktorí zomierajú.
Tiež mám tento pocit. Televízor ma párkrát ohrozil. S bratom sme sa v detstve pretekali, kto bude pri ňom prvý, keď rodičia jednému z nás udelia privilégium a bude môcť na ich pokyn prepnúť. V tom čase sa to robilo priložením prsta na jeden z gombíkov na televízore. Bola to iniciácia - tá rýchlosť a zmena spôsobená jediným dotykom nášho - inak celkom bezvýznamného - prsta. A keď rodičia vyzvali brata, aby prepol, prepočula som pokyn a vyštartovala k obrazovke aj ja. Brat mi uštedril čerstvo vykrúžený bodíček, čo ma vychýlilo z dráhy a nasmerovalo moju tvár rovno do rohu debne. Dostala som to tesne nad ľavé oko. Jazvu od televízora skrývam v obočí.
Ďalší televízor, ktorý si pamätám, bol ten, čo sme si kúpili s mužom - konečne normálny televízor. Potom, čo sme sa roky pozerali na malú skrinku, ktorá buď revala, alebo šepkala, lebo mala pokazené štelovanie hlasitosti.
